Neúspech = zlyhanie?

Už od malička ma rodičia naučili mať vysoké očakávania. Predovšetkým od seba. Keď som dostala dobrú známku, pochválili ma. Ale bol to akýsi štandard. Keď som dostala zlú známku, nikdy ma netrestali. Namiesto toho používali mierny psychický nátlak. Ja som mala potrebu sa obhajovať. Predsa všetci v triede mali zlé známky a väčšina ešte horšie ako ja. Odpoveď mojich rodičov bola: “mňa nezaujímajú tvoji spolužiaci, ale ty.

Naučila som sa teda vyžadovať od seba veľa. Neuspokojiť sa s málom. Byť cieľavedomá a ambiciózna. Byť na seba prísna. Úspech sa pre mňa stal akýmsi benchmarkom. Presne tak, ako to do mňa celé tie roky vštepovali rodičia. Čiernobiele videnie. Úspech alebo neúspech. Nič medztým.

Od puberty som sa veľmi zmenila. Popustila v tvrdej ambicióznosti. Stala sa ľudskejšou. Láskavejšou. Chápavejšou. Lakte sa obrúsili a hodnoty trochu zmenili. Jedno sa ale mení veľmi ťažko. A to práve hlboko zakorenený pocit zlyhania pri akomkoľvek neúspechu.

Čo robiť, keď má človek pocit, že sa nedarí? Či už je to v škole, v práci, vo vzťahu?

Všetko je vždy tak, ako má byť. Viera v tento výrok ma napĺňa optimizmom. Že aj keď sa veci vždy nevyvíjajú tak, ako by som očakávala, vždy to v konečnom dôsledku bude dávať zmysel. A po dlhšom čase, keď sa obzriem a budem hodnotiť, poviem: ako dobre, že aj tá a tamtá negatívna vec ma postretli. Vďaka nim si človek vie opäť lepšie nastaviť svoje očakávania, sny, hodnoty… Samozrejme to neznamená poddať sa všetkému a odovzdane čakať na to, čo mi život prinesie. Ale veriť v to, že okolnosti a ľudia v mojom živote ma dovedú práve tam, kde v danom čase mám byť. Tak ako som natrafila na svojho terajšieho manžela a vďaka nemu aj na okruh mojich najbližších priateľov. Ako som sa zo dňa na deň (ani sama neviem ako) ocitla v práci, ktorá mi bola životom. Ako som sa ocitla v Berlíne, ktorý mi pomohol si veľa vecí v hlave usporiadať.

Zakazujem si porovnávať sa s druhými. Pretože to, že sa nám niekto na pohľad zdá úspešný (nech už to pre mňa znamená čokoľvek), neznamená, že to tak v skutočnosti je. A už vôbec to neznamená, že je šťastný. Stále poznáme iba jeden zlomok celého príbehu.

Snažím si užívať prítomnosť. Neubíjať sa tým, čo by bolo keby… V preklade: stále nie som schopná zo svojej hlavy vymazať pocit zlyhania z neúspechu. Ale posúvam hranice toho, čo považujem za neúspech.

Veď život je príliš krátky a príliš krásny. Aj keď v lete veľa prší.

Advertisements

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out / Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out / Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out / Change )

Google+ photo

You are commenting using your Google+ account. Log Out / Change )

Connecting to %s