Zápisky z Kene (1.časť)

Cestovateľský zápisník
31.3.-8.4.2017

1.časť – Ako vlastne na to a čo nás čakalo v Nairobi?

Mojím snom vždy bolo pozrieť sa do Afriky. Zahľadela som sa do nej na vysokej škole. Neprejavili sa vo mne “záchranárske chúťky” tak ako u mnohých iných. Čo ma zaujalo, bola jej komplikovaná história, neuveriteľná rôznorodosť, množstvá kmeňov a nespočetne veľa jazykov. Ako prvá si ma získala Rwanda a jej nedávna tragická minulosť. Veľmi ju chcem navštíviť, zatiaľ neúspešne. Avšak dostali sme príležitosť pozrieť sa do Kene. Janko mal v Nairobi firemnú konferenciu, tak sme sa rozhodli, že to využijeme aj na dovolenku. Všetky prípravy prebehli doslova na poslednú chvíľu, približne dva týždne pred odjazdom. Len len to stačilo na to, aby sme si všetko zariadili a naplánovali.

  • Prípravy pred odchodom

Pri každej ceste do exotiky musí človek počítať s tým, že sa vystaví rizikám. Osobne mám voči nemu veľmi averzný vzťah, takže rada urobím všetky predbežné opatrenia, aby som následne nemusela riešiť akútny problém alebo chorobu. Čo teda musí človek pred odchodom do Kene zariadiť?

Očkovania: Už z predchádzajúcej cesty do Malajzie sme mali očkovanie proti Hepatitíde A+B a brušnému týfusu (ak ich nemáte, určite si ich dajte). Ostávalo nám dať si naočkovať žltú zimnicu. Tá síce nie je pre vstup do krajiny povinná (ako napríklad v Tanzánii a iných endemických oblastiach), ale odporúčam dve veci:

  • pozrieť sa na mapu výskytu žltej zimnice a porovnať ju so svojím itinerárom. V Keni je omnoho omnoho väčší výskyt tejto choroby ako v Tanzánii!
  • vziať do úvahy fakt, že proti žltej zimnici NEEXISTUJE liek a veľké percento prípadov je smrteľných.

Navyše Jankovi pri vstupe do krajiny kontrolovali aj očkovací preukaz (práve kvôli očkovaniu proti žltej zimnici), aj keď odo mňa ho nikto nepýtal.

Môj názor: je lepšie byť pripravený, ako prekvapený.

Ak sa rozhodnete proti žltej zimnici zaočkovať myslite na to, že rezistencia vzniká až 10 dní od zaočkovania. Okrem toho sa u Janka asi po 5tich dňoch od zaočkovania prejavili silné vedľajšie účinky: vysoké teploty a stavy malátnosti. Preto ak nechcete byť na dovolenke v teplotách, nechajte si dostatočnú časovú rezervu.

Antimalariká: Strávila som hodiny a hodiny brázdením internetu, zisťovaním názorov a skúseností cestovateľov, pýtala som sa lekárov, pýtala som sa známych, ktorí navštívili Afriku. A každý vám povie úplne inú verziu.

Môj názor: zistiť si na mapke, aké vysoké je riziko nákazy (koľko prípadov ročne riešia). Ak je riziko nízke, stačí sa vyzbrojiť PORIADNYM repelentom s vysokým percentom zložky nazvanej DEEP (minimálne 50% a viac), okolo štvrtej sa poobliekať do dlhých rukávov a nohavíc (áno, v Afrike dlhé rukávy 🙂 ), prípadne sa po tme veľmi nezdržiavať vonku, ale pod moskitiérou. Ak sa presne tak ako my chystáte do lokality s vysokým rizikom malárie + tam idete v čase dažďovej sezóny (čo znamená rapídny nárast komárov, ktorí maláriu prenášajú = zvýšené riziko nákazy) odporúčam antimalariká zobrať. Neviem, ako maláriu liečia na mieste, ale keď som videla niektoré nemocnice iba zvonku, ani by som to nechcela zistiť. Antimalariká predpíše lekár a dávkovanie zaleží na konkrétnom type, ale my sme naše brali 2 dni pred odchodom do Mombasy (extrémne vysoké riziko), počas celého pobytu tam a ešte 7 dní po návrate.
Moja skúsenosť: síce iba na vzorke 2 ľudí (mňa a Janka), no je dosť rôznorodá. Janko nemal výraznejšie problémy. Naopak ja som mala stupňujúce sa zažívacie a tráviace komplikácie (hnačky, hrozne silné kŕče), takže som tabletky prestala brať tri dni po návrate. Jednoducho som to už dlhšie nezvládla. Tak hádam nebudem mať maláriu 🙂

Víza: O tie si treba požiadať on-line veľmi jednoducho tu: http://evisa.go.ke/evisa.html. Schválenie môže trvať niekoľko dní (cca.2 dni), tak s tým treba počítať. Treba mať pripravené mená hotelov a kontakty do nich a potvrdenia rezervácií v nich a podobne. No a nezabudnúť si potvrdenie o schválení vytlačiť a zobrať do sebou. Budete to potrebovať pri kontrole na letisku v Nairobi, kde si vás okrem kontroly pasu a víz aj odfotia a vezmú vám otlačky všetkých prstov.  

  • Cesta do Nairobi

Kedže Janko letel do Nairobi o týždeň skôr, musela som túto štreku absolvovať sama. Letela som z Berlína do Paríža, kde som mala layover. To bolo fajn, pretože som si užila jeden krásny slnečný deň v Paríži, navštívila som kamaráta, dali sme si na večeru výborné francúzske syry a vínko a do ružova som sa vyspala. Na druhý deň ráno som najprv musela absolvovať dllllhú frontu na kontrolu pasu, vďaka ktorej som ku gatu prišla presne na boarding (a to všetci dobre vedia, aký som ja time-bitch a že som na letisku bola naozaj viac ako tie dve hodiny vopred).

pariz

  • Kenyan Airways

Z Paríža do Nairobi ma čakal 9-hodinový let. Aj som sa na neho tešila, pretože veľmi rada lietam. Tešila som sa aj na jedlo a na servis a filmy a tak 😊. Hlavne po poslednej skúsenosti s Qatar Airways. Tu musím ihneď dodať: Kenyan Airways nie sú Qatar Aiways.

Krátko po mojom príchode začal boarding. Všetci sme nastúpili do pomerne malého lietadla v zanedbanom stave. Keď sme sa všetci usadili, začalo sa hľadanie nezvestného pasažiera. Čakali sme na jeho zjavenie asi pol hodinu, vďaka čomu sme nabrali celkom slušné meškanie.Great. Medzitým som si už hľadala v systéme, aký film budem pozerať. Zistila som, že na to, aby mi fungoval zvuk, musím mať slúchadlá umiestnené v zástrčke v presnom uhle, ktorý som štelovala 5 minút. Samozrejme, že zakaždým, keď som sa zamrvila na sedadle zvuk mi prestal fungovať a musela som to štelovať zasa.

V lietadle vedľa mňa sedel pán v stredných rokoch. Počas servírovania jedielka sme sa pustili do reči. Veľa som sa ho pýtala na Afriku a on mi s radosťou rozprával. Pracoval pre OSN v oblasti ľudských práv, a tak sa pomerne často sťahoval z krajiny do krajiny. Pochádzal zo západu, z Beninu, no žil už v Gambii, Kamerune, Kongu a v súčastnosti v Burundi. Dozvedela som sa od neho niekoľko zaujímavostí:

  • V Burundi sa v súčastnosti vyhrocuje etnický konflikt veľmi podobný tomu, ktorý sa odohral v čase genocídy vo Rwande v 90.rokoch. Žiaľ už dochádza aj k otvoreným bojom, streľbe a výbuchom granátov. Jeho rodina sa preto musela presťahovať do Ugandy. On sám, kedže pracuje pre OSN, musí žiť v opancierovanom dome.
  • V krajinách ako Rwanda, Burundi a Uganda práve z historických dôvodov nemajú rodinní príslušníci rovnaké priezviská – každé z detí sa volá inak. Priezviská vznikajú tak, že do lokálneho jazyka preložia nejakú peknú myšlienku, niečo ako “Oslavujte Pána”, alebo “Dieťa slnka” alebo niečo podobné. Je to kvôli tomu, aby deti nemohli byť priamo spojované so svojimi rodičmi a neboli tak trestané za ich zločiny alebo za ich príslušnosť k niektorému z kmeňov.

Povedal mi aj to, že po prvej ceste do Európy bol šokovaný z toho, ako sa ľudia k sebe v Európe správajú. Že sa ani vzájomne nepozdravia, neusmejú sa. Upozornil ma, že v Keni sa nám budú zdraviť a pýtať sa ako sa máme. Nie je to preto, že sme bieli, ale preto, že sa to tak proste robí. No nakoniec to samozrejme bolo aj kvôli tomu, aby z nás vytiahli nejaký ten dolár. Ale aspoň to robili takou priateľskou formou.

  • Nezvestný šofér

Cesta do Nairobi prebehla celkom v pohode. Pristáli sme okolo deviatej večer. Po príchode na letisko som čakala ešte dlllho na svoju batožinu. Tá sa našťastie nestratila, aj keď som už počítala s najhorším. Pri východe som sa mala stretnúť so šoférom, ktorý ma mal zobrať do hotela. Kedže som mala asi hodinové meškanie myslela som si, že ma tam už bude čakať. S mojím poctivým európskym zmýšľaním som mala ešte aj výčitky svedomia (aj keď som za to vôbec nemohla). Aké prekvapenie nastalo, keď som prišla pred vchod. Na náprotivnom múriku sedel hlúčik chlapov s ceduľami s menami. Niektoré boli vytlačené, iné boli len tak naškrabané perom. Snažila som sa tam nájsť to svoje, ale darmo. Nasledovala asi hodina telefonátov a sms-iek s Jankom a hotelom, rozhovorov s miestnymi taxikármi, ktorí ma neustále oslovovali a chceli ma presvedčiť, aby som si zobrala ich taxi (inak robia to veľmi nenápadne. Najprv sa ma vypytovali, v ktorom hoteli bývam, na koho čakám a že mu mám dať čas, on určite dorazí. Ale nakoniec nezabudli dodať: ale ja mám taxík, tak keby niečo, tak ťa vezmem za super cenu!”). Šoféri na múriku pribúdali, väčšinou tabuľku/papier s menom držali veľmi ostýchavo, dokonca niektorí ju držali zloženú v rukách, takže som nedokázala meno prečítať. Vždy som musela prísť úplne blízučko, čo nebolo úplne príjemné. Ja som si obzerala ich a oni mňa 😊.

Keď som už bola úplne zúfalá a nešťastná, zjavil sa “môj” chlapík, ako keby sa nič nedialo. Spýtal sa ma, ako sa mám a či čakám dlho. Keď som mu povedala, že tu postávam už hodinu, len zľahka pokrčil ramenami a povedal, že to sa jednoducho stáva. Vybavené.

Vybrali sme sa k autu. V polke cesty ma ešte nechal ďalších 10 minút čakať na kraji cesty, kam sa po mňa vrátil už autom z parkoviska a už sme aj frčali do hotela, kde sme prišli asi o  jedenástej večer.

  • Terapia šokom: ceny

Večer som sa ešte najedla super drahého toastu. Hneď na začiatok upozorňujem: kto si myslí, že africká dovolenka bude low-cost záležitosť a jediná drahá položka je letenka, žije vo hlbokom omyle.

Potom ma už čakal príchod na našu izbietku a parking vo vysnívanej posteli. Na to, koľko ten hotel stál, to bola tá najsmiešnejšia izba na svete. Mala tak 3×3 metre, žiadnu skriňu, iba jednu zástrčku, aj to vo výške 2 m. Posteľ, moskitiera a stolička. To je všetko. V noci som sa zobudila na silný dážď, ktorý som počula búchať na strechu. Začalo sa obdobie dažďov. Tak ako v Malajzii, aj tu sme v období mimo sezónu, čo znamená málinko turistov. To je super, pretože všetky služby sú aspoň trochu lacnejšie.

IMG_2959

Ráno sme sa celí nadšení vybrali na raňajky. Ostali sme ale v miernom rannom šoku. Ešte viac ako v Malajzii 😊. Za raňajky sme zaplatili rovnako, ako v ktoromkoľvek priemernom európskom hoteli, ale výber bol trochu okresaný: pečené zemiaky (??), fazuľky, klobáska a chlieb. Na stole nás ešte čakalo maslo a džem. Niežeby sme sa z toho nenajedli, ale cena sa veľmi nezhodovala s výsledkom. Keď sme sa napapkali a vychutnali si zalievanú neskávu, zobrali sme si knižku a rozvalili sa na pár hodín k nášmu minibazéniku s totálne studenou vodou. V záhrade hotela sme sa cítili útulne a pohodovo. Ako na návšteve u babky. Okrem bazénika sa tam nachádzali stolíky s lavičkami, množstvo kvetov, jednoducho dokonalá atmosféra oddychu.

zahrada

  • MHD v Nairobi

Poobede sme mali objednaný taxík, ktorý nás mal zobrať do centra žiráf a potom do slonieho sirotinca. Aby som neznela ako primadona, ktorá sa vyváža taxíkmi a šoférmi, mala by som ozrejmiť jednu vec. MHD tak, ako ju poznáme my, v Nairobi neexistuje. Verejný dopravný prostriedok, ktorý využívajú miestni sa volá matatu. Sú to staré mini-vany, pofarbené všetkými farbami sveta, vysvietené viac ako futbalový štadión. Je to veľmi lacný dopravný prostriedok – jedna cesta stojí v prepočte možno 50 centov. Za málo peňazí ale čakajte málo muziky: matatu sú vždy preplnené (videla som dokonca ľudí naskočiť na van z vonku z boku, držať sa a tak cestovať). Nemajú konkrétny časový rozpis ani presnú trasu, pokiaľ viem. Ja sama som sa nikdy takto neviezla, ale veľa pozitívneho som sa na túto tému nedočítala. Vraj to nie je pre turistu bezpečné a je hlásených množstvo incidentov. Ja to nehodnotím – ak je niekto odvážny viac ako ja, nech to skúsi. Ja sa bojím, preto nechodím do lesa a staviam na istotu. Ale za ňu si veru aj zaplatím… 

  • Giraffee centre

Pohodlne sme si teda doviezli naše turistické zadočky do jednej z najväčších turistických atrakcií v Nairobi. Žirafie centrum prevádzkuje organizácia, ktorá vychováva malé žirafky rotschieldové – to je jeden z trochu hlavných druhov žiráf. Žiaľ, je zaradený medzi ohrozené druhy zvierat.

Ako presne to funguje? Žirafinec má pár stálych obyvateľov: dospelého samca Eddyho a jeho ženský hárem. Keď si Eddy splní svoju reprodukčnú povinnosť, narodia sa malé žirafky. Tie sú odchovávané v centre do veku dvoch rokov, kedy sú vypustené do svojho prirodzeného prostredia. Žirafky sú veľmi spoločenské a veľmi ľahko sa skamarátia. Takže keď ich vypustia, hneď si nájdu nejakú skupinku, do ktorej sa začlenia a s ktorou potom spolu žijú. Ich počet vo voľnej prírode klesá, a to kvôli pytliakom, ktorí ich lovia pre mäso a kožuch, ale zabíjajú ich aj tým, že im vyrubujú ich prirodzené prostredie a stravu – akácie, ktorými sa živia. Centrum je prispôsobené turistom – vstupné je 1000 šilingov (cca. 10 USD – ľahká matika, šilingy delené 100 sa rovná cena v USD 🙂 ). Za toto vstupné majú návštevníci prístup k okraju výbehu, kde majú pripravené žirafie granulky, ktorými môžu dospelé žirafy kŕmiť, alebo sa s nimi odfotiť. Dokonca môžete dať žirafke aj pusu: stačí si dať granulku do úst a ona si ju jemne jazykom vezme. Na turistov dohliadajú ošetrovatelia. Všetci sú veľmi príjemní. Vidno na nich, že sú až radi, keď sa ich niekto opýta nejakú otázku ohľadom ich domácich miláčikov. Do detailov vysvetľujú zvedavcom, ako tieto majestátne zvieratá žijú v prírode, aké majú zvyky a podobne.

žifarka

FUN FACTS o žirafkách:

  • Vedeli ste, že žirafka žije iba 15 rokov? Pre mňa sú to tak vznešené, krásne a obrovské zvieratká, že som bola presvedčená, že sa dožívajú aspoň dvojnásobok. Niežeby to bola nejaké racionálna úvaha, ale tých 15 rokov mi príde ako naozaj veľmi málinko.
  • Ich verným spolubývajúcim v prírode je divoké prasa Pumba. Prasatá žijú so žirafami v takej milej symbióze. Prasiatká majú veľmi krátku pamäť, iba 2 – 3 minútky. Stáva sa im teda, že utekajú pred levom, ale počas toho zabudnú, prečo vlastne utekajú. Takže sa zastavia, alebo sa rozbehnú priamo naproti levovi. Roky evolúcie to zariadili tak, že prasiatka sa naučili, že medzi žirafami im nebezpečenstvo nehrozí. Levy sa žiráf boja, pretože jediný ich kopanec je pre leva smrteľný.
  • Kvôli vyššie spomenutému faktu (ochrana pred levmi) musia byť žirafy vždy v stoji. Keď si ľahnú na zem, kompletne sa vystavia nebezpečenstvu ulovenia levom.
  • Preto spia iba 20 minút denne, aj to po stojačky.
  • Živia sa jedine akáciami. Sú to stromy, ktoré majú husté, asi 4 centimetrové pichliače. Takže keď ju žirafa obhrýza, vždy si doráňa jazyk. Ten je kvôli tomu antiseptický, a tak sa rýchlo zahojí.
  • Jedna žirafa skonzumuje denne až 60 kilogramov (!!!) malinkých akáciových lístočkov.
  • Všimli ste si, že aj keď nie je v blízkosti žirafy žiaden strom, prežúva? To preto, že má 4 žalúdky, ktoré si naláduje doplna lístím, keď má po ruke strom. Ale prežúva ich potom, keď si na to nájde čas.

žirafka a janko

  • Sloní sirotinec

Potom sme sa presunuli do druhej z dvoch najväčších turistických atrakcií v Nairobi: do slonieho sirotinca. Ten prevádzkuje nezisková organizácia založená Britom Davidom Sheldrickom. Vybudovala centrum, kde vychovávajú sloníky, ktoré musela zachrániť z voľnej prírody v rôznych častiach Kene. Väčšinou sa jedná o mláďatá, ktoré sa zranili na nastraženej pasci, alebo rodičov ktorých zabili pytliaci kvôli klom a podobne. Pomôžu im zotaviť sa, starajú sa o ne do istého veku a potom ich vypúšťajú do národných parkov v rôznych kútoch Kene. Slony sú svojím správaním veľmi podobné ľuďom. Žijú vo viacgeneračných rodinách v matriarcháte, tj. najstaršia a najmúdrejšia slonica je vodcom skupiny. Tvoria medzi sebou veľmi silné väzby. Majú veľmi dobrú pamäť a vraj sa niekedy sloníky vrátia do sirotinca len tak na návštevu, aby sa pozdravili svojim ľudským kamarátom.

sloniky

Existujú dve možnosti, ako sa vie človek pozrieť na sloníkov:

  1. Klasická návštevná doba (medzi 11-12:00). Vtedy sloníky kŕmia. Vstupné je myslím okolo 7 USD. Riziká: treba prísť aj o hodinu skôr, aby sa vám zvýšili vstupenky, príliš veľa turistov.
  2. Adoptovať si sloníka a podporiť túto úžasnú myšlienku. Ako adoptívny rodič si môžete vopred dohodnúť prehliadku sloninca podvečer. Síce tam nebudete sami, ale žiadna tlačenica vás nečaká. Bližie Info tu:
    https://www.sheldrickwildlifetrust.org/asp/fostering.asp

Keďže ma táto myšlienka ihneď nadchla, rozhodli sme sa adoptovať si mini slonicu Tagwu. Nie len preto, aby sme sa tam mohli ísť pozrieť, ale predovšetkým preto, že myšlienka a forma jej realizácie v praxi je obdivuhodná a zaslúži si našu pozornosť a podporu. Z opatrovateľov sršala láska, ktorú sloníkom dávajú. S najmenšími mláďatami, ktoré mali iba okolo štyroch týždňov, dokonca spia v ich ohrádke. Tieto “drobce” totiž vyžadujú konštantnú starostlivosť presne tak, ako malé dieťa. Ako som spomínala, mláďatá si po čase vytvoria silnú väzbu na svojho ošetrovateľa a lásku mu vracajú spať, napríklad formou objatia: a to tak, že si sloník svoj chobot omotá okolo ošetrovateľovej ruky. Sloníky vyzerali šťastne, veselo pobehovali a nemotorne narážali do seba a do ošetrovateľov, ktorý mali čo robiť, aby to ustáli :-).

tagwa

Sloníky sú vo voľnej prírode ohrozeným druhom predovšetkým kvôli chamtivosti ľudí. Zabíjajú ich pre kly, ktoré sú považované za ceninu v mnohých častiach sveta a predávajú sa za veľmi vysoké ceny. Pytliak, ktorý slona zabije, však dostane iba pár šupiek. Aj tak je ochotný to spraviť. Na druhom konci reťazca sú zasa ľudia, ktorí si kupujú produkty zo slonoviny a sú končeným dôvodom, prečo sa tieto vraždy slonov vôbec dejú. Preto by som vás chcela všetkých vyzvať: nekupujte produkty zo slonoviny! Uvedomte si, že kvôli tej peknej soške, ktorá vám bude stáť na poličke a skôr či neskôr ju vyhodíte, muselo umrieť toto nádherné, vznešené obrovské zviera a zrejme kvôli tej istej soške ostalo ohrozené aj jeho mláďa, ktoré je do relatívne vysokého veku závislé na svojich rodičoch.

Návšteva oboch týchto organizácií bola pre mňa veľmi silným zážitkom. Ošetrovatelia sa ako o slovníky, tak o žirafky starajú celým svojím srdcom. Je to obdivuhodné. Starostlivosť o tieto zvieratá je pre ošetrovateľov fyzicky náročná. Zároveň je aj veľmi finančne náročná, preto ak sa vyberiete do Kene, určite sa choďte pozrieť a prispejte svojou troškou k tomu, aby mohli títo dobrí ľudia aj naďalej pokračovať vo svojom poslaní.

  • Kontrola v nákupnom centre

Po dvoch zvieratkovských návštevách sme sa už vybrali domov. Cestou na hotel sme si chceli kúpiť nejaké lokálne ovocie na večeru, a tak sme sa stavili v nákupnom centre. Tam som sa vrátila do africkej reality, keď nám pred vjazdom na parkovisko policajti/vojaci (??) prehľadali auto a následne pri vstupe sme museli prejsť aj detektorom kovov ako na letisku. Taxikár nám povedal, že je to kvôli teroristickej skupine Al Shabab, ktorá bola minulý rok (2015/2016) veľmi aktívna a uskutočnila viacero útokov v Keni. Jedným z nich bol práve útok na jedno z veľkých nákupných centier v Nairobi, ktorý zabil asi 70 ľudí. To preto teraz tie kontroly.

Večer sme si ešte vychutnali skvelé presladké mango na dvore hotela. K tomu sme sa ale museli poriadne poobliekať. Napriek tomu, že Keňa je priamo na rovníku, klíma v Nairobi je veľmi príjemná. Cez deň je síce teplo, okolo 26 stupňov, no po západe slniečka sa ihneď ochladí a je potrebné si natiahnuť dlhé nohavice a mikinu. To preto, že Nairobi sa nachádza v nadmorskej výške takmer 1 800 m – pre zaujímavosť doplňujem, že je to skoro o 500 m vyššie ako Štrbské pleso, či o 200 m vyššie ako Sněžka. Vďaka miestnym klimatickým podmienkam tu nehrozí Malária. 

Mango uzavrelo prvú etapu nášho dobrodružstva. Teraz šup-šup sa do ružova vyspať a na druhý deň nás čaká dlhá cesta…

Advertisements

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out / Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out / Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out / Change )

Google+ photo

You are commenting using your Google+ account. Log Out / Change )

Connecting to %s