Malajzia – svadobná cesta (3.časť)

Cestovateľský zápisník
15.-26.6.2016

3.časť – Ostrovy Penang a Langkawi

Bus na Penang má meškanie (prekvapivo). Nakoniec prichádza. Nastupujeme, sadáme si, cestujeme. Veľkú časť cesty prespíme. Po príchode do prístavného mesta Butterworth všetci neznalí turisti podliehajú davovej psychóze a vystupujú. Napriek tomu, že sme im vysvetlili, že bus ide aj na ostrov (cez most), a tým pádom nemusia prestupovať na trajekt. Nedajú si ale povedať, a tak na palube autobusu ostávame iba my a jeden Španiel, ktorý nám uveril. Na ostrov prichádzame spomínaným mostom. Vystupujeme a hľadáme spoj MHD, ktorý nás zanesie do centra Georgetownu.

Šok č.18: Zákaz durianu

Nachádzame sa na autobusovej stanici iba pár kilometrov od centra Georgetownu. Španiel sa k nám tak nejak pridal a spolu hľadáme autobusovú zastávku autobusu č.401, ktorý nás vezme do mesta. Najprv uvažujeme nad tým, že si vezmeme taxík. Stoji 35 ringgitov (asi 200 korún). Cestou k taxíku ale prechádzame zastávkou, kde práve zastavuje náš autobus. A tak kašleme na taxík a nastupujeme do autobusu, ktorý nás do cieľovej stanice vezme len za 2 ringgity (12 Kč).

Autobus nesklame a je totálne vychladený. Sadáme si a cestujeme. Janko si všíma na okne zákazy: „no smoking“ (zákaz fajčiť), „no food and drinks“ (zákaz jest a piť), „no pets“ (zákaz vstupu so zvieratkami), a „no durian“ (zákaz vstupu s durianom). 😊

durian

Durian je miestne ovocie, ktoré majú vo veľkej obľube hlavne na Penangu. Už sme ho videli aj v KL a na Cameron highlands, ale tu je skutočne na každom kroku. Priemerný durian vyzerá trochu ako žltý melón – pripomína ho farbou aj veľkosťou (ale existujú aj menšie ale aj väčšie druhy.). Rozdiel je v tom, že má fakt ostré a tvrdé ostne. Janko sa niekde dočítal, že najpotupnejšia smrť je, keď človeku spadne durian na hlavu. Jednak: au. A potom: au. Ale čo je na duriane naozaj najotravnejšie? Že NESKUTOČNE ZAPÁCHA. Nedá sa to popísať, ale je to fakt strašné. Ten smrad je hrozne doterný, šíri sa rýchlo a na veľké diaľky a cítiť ho dlho predlho po skonzumovaní.

Takže sú hneď dva dôvody, prečo ho na niektorých miestach zakazujú: smrad, ktorý sa z neho šíri, ktorého sa nedá zbaviť a fakt, že ním môžete inému človeku seriózne ublížiť.

Šok č.19: Nezapadáme do konceptu nášho hotela

Cesta autobusom prebehla bez problémov. S trochou šťastia vystupujeme na tej správnej zastávke a nachádzame náš hotel asi 300 metrov od zastávky. Je to jedna z tých mega vysokých stavieb, ktoré sme videli už aj v KL. Vchádzame do hotela a ostávame trochu prekvapení. V lobby nášho hotela sú samí pekne v oblekoch oblečení Číňankovia, dokonale upravení recepční, nosiči batožiny a tak podobne. A my s megarupsakmi na chrbte, prepotení a došli sme MHDčkou. To sme trochu prepískli. Na recepcii sa dozvedáme, že máme izbu na 26.poschodi. To vďaka tomu, že Janko im pri rezervácii napísal, že sme na svadobnej ceste.

Wau! Premohne ma vzrušenie a hrozne sa teším na výhľad. Než sme sa dostali k výhľadu, prekvapila nás v izbe iná vec. Ale pekne po poriadku.

Prichádzame k izbe, otvárame na dvere. Všade je tma, zatiahnuté závesy, takže zapaľujeme svetlo. Na posteli nás čaká prianie od hotela (Happy Honeymoon = príjemnú svadobnú cestu), celá posteľ je posiata lupeňmi ruží a na stolíku je ešte torta z uterákov. Keď sa konečne nabažíme tohto prekvapenia, odhŕňame závesy a zbadáme výhľad z našej izby. Neverím vlastným očiam. Dokonca mame výhľad na more!

penang

Akonáhle sa trochu vynadívame, ideme sa najesť. Hneď vedľa hotela nachádzame klasickú miestnu špinavú čínsku reštauráciu. Ako vždy nábytok spočívajúci v plastových stoličkách a stoloch a v samoobslužnom pulte. Nevieme presne, ako to tam funguje a najmä ktoré jedlo je čo, ale milá pani nám všetko aspoň ako tak vysvetlí. Platíme celkom smiešnu sumu za jedlo a ideme na to. Skoro všetko nám chuti, ale nie je to žiadna totálna rozkoš. Potom už smerujeme k bazénu, kde sa do sýtosti vyčvachtáme a následne ideme na izbu. Dáme si spŕšku a vyrážame do ulíc večerného Georgetownu.

Šok č.20: Večerný Georgetown

Neviem, či to bol len môj dojem, ale večerný Georgetown bol pre mňa tak trochu neprívetivý, ba až strašidelný.

Penang má povesť hlavného mesta jedla Malajzie. Preto sme od neho v tomto ohľade strašne veľa očakávali. Všetci, komu sme hovorili, že ideme na Penang, boli hotoví. Že sa tam skvelo najeme, že je tam najlepšie jedlo v celej Malajzii. Janko si naštudoval, kam sa máme za jedlom vybrať. Vraj je tu veľmi veľa “street food” ulíc, tj. ulíc, kde si miestny pristavia svoje rikše a varia tam nejaké jedlo. Doslova. Prechádzame jednou z takýchto ulíc, rozhliadame sa, študujeme čo v jednotlivých rikšiach predávajú. Výhodou týchto jedálnych ulíc je, že si môžeme jedlo obhliadnuť a zistiť ako vyzerá a čo približne obsahuje. Zároveň ľudia, ktorí tu jedlo predávajú sú zväčša zhovorčivejší a ochotnejší vysvetliť, čo to tam vlastne majú. Prejdeme ulicou a trochu zúfalí už nevieme, čo si z toho vyberieme.

Úprimne po týchto dňoch v Malajzii začíname mať malý problém s miestnym jedlom, keďže je také tažké. Vyťahujeme mobil a študujeme odporučenia na jedlo, ktoré nám dala naša milá pani z Cameron highlands. Na jej odporučenie už stojíme v najdlhšej fronte na nudle. Keď ich dostaneme, rozhodneme sa rozdeliť – ja idem obsadiť nejaké miesto a Janko kúpiť ešte nejaké ďalšie malé záhryzy. Vyberám sa smerom k prázdnemu stolu. Sekundu pred tým, ako k nemu dôjdem, ma podsadne čínska rodinka. Hmm. Hľadám ďalej. V preľudnených ázijských mestách, kde sú navyše všetci zvyknutí jesť na ulici, nie je vôbec jednoduchá úloha nájsť voľné miesto. Bola som však úspešná a tak mierim k voľnému stolu. Keď sa k nemu priblížim a idem si sadnúť, odháňa ma od neho starší Číňan, ktorý evidentne patri k “organizačnému tímu” tohto trhu. Posiela ma ďalej. Tak kráčam ďalej a vidím ďalšie voľné miesto. Idem k nemu. Už si sadám, keď ďalší z organizátorov na mňa niečo začne spanilo vykrikovať. Vzdávam to a so slzami v očiach sa vraciam k Jankovi s vysvetlením, že ma od všadiaľ vyhnali, ale nechápem prečo. Nebolo to po prvýkrát, čo nás od niekiaľ vyháňali a nevysvetlili prečo, prípadne boli nepríjemní. Už som to úplne neuniesla. Môj výraz tváre hovorí za všetko… 😊

Následne sme sa pokúsili si nájsť miesto spolu. Našli sme, usadili sa a našťastie bol pri stole prítomný aj predavač, od ktorého sme si kupovali to druhé jedlo, keď nás opäť ten istý Číňanko od stola vyháňal. Pomohol nám zistiť, o čo ide. Vysvitlo, že keď si chceme sadnúť, musíme si objednať niečo. Nevedeli sme čo. Ale vedeli sme, že to malo stáť 2 ringgity. Tak sem s tým! Čakali, čo nám vlastne prinesú. Medzitým papkáme. Jedlo je OK, dosť rovnaké ako všade v Malajzii doteraz. Nesú nám tú tajomnú vec. Je to kompótová voda s asi štyrmi kompótovanými čínskymi čerešňami. S malou dušičkou ich ochutnávam. Sú sladké, tvrdé a čudné.

Po dojedení sa vyberáme kúpiť si naše tradičné večerné mango, ktoré si dáme na izbe. Starší pán, ktorý predáva ovocie, nám pomôže vybrať sladký kúsok. Medzitým nám dáva lekciu o tom, ako spoznáme sladučké mango. Pre mňa bolo prekvapením, ako v Malajzii úplne každý vie po anglicky, aj takýto staručký pán. Cestou domov ešte stretávame obrovského prerasteného potkana.

Stravovanie sa na verejnosti by sme po niekoľkých dňoch mohli zhrnúť ako:

  • extrémne chaotické
  • veľmi psychicky náročné
  • človek je často prekvapený, čo vlastne obdrží, keďže personál stravovacích zariadení nie je vôbec pri výbere jedla nápomocný
  • všetci naokolo silno mľaskajú, grgajú, smrkajú, cmukajú si… proste sú extrémne zvuční
  • pre miestnych je jedenie vonku bežná záležitosť – doma nikto nevarí, všetci sa stravujú v týchto vývarovniach

Čo sa týka jedla, poznatky by sme mohli zhrnúť takto:

  • výber miestnych jedál je prekvapivo malý. Nudle, kari, morské plody, ryža, kura, ryža. To je všetko.
  • jedlá sú hrozne ťažké. Buď sú vyprážané, alebo na hustom kari (nie to tekuté thajské), alebo na sójovej omáčke. Všetko je strašne mastné.
  • nekonzumujú vôbec žiadnu čerstvú zeleninu a veľmi málo čerstvého ovocia.

Tak sa poberáme domov a tešíme sa na ďalší deň. Čaká nás presun trajektom na súostrovie Langkawi, ale ešte predtým raňajky a malá vyhliadka mestom.

Ráno sa nám veľmi nechce vstávať. Keď sme sa konečne dostavili na raňajky, padla nám sánka. Reštaurácia, v ktorej sa podávali raňajky, bola obrovská. Milý personál nás usadil a už sme sa vrhli preskúmať, čo za dobroty nám to ponúkajú…

Šok č.21: My sme tu prišli na raňajky. Sme tu, prosím, správne?

V reštaurácii boli desiatky termo nádob s raňajkami. Aké velikánske prekvapenie nás čakalo, keď sme jednu po druhej začali otvárať. Otvorím prvú, ryža. Otvorím druhú: kura. Tretia: nudle. Potom polievka, kari, iné mäso, omáčky, rôzne druhy ryže. Hmm? Chvíľu nechápem. Hľadám jedlo vhodné na európske raňajky. Našli sme biely jogurt, sušené ovocie (nie je to paradox v tejto krajine???), corn flakes, croissanty, nejaký syr a krájanú papriku. Čo ma ale extrémne potešilo – robili čerstvé wafle, na ktoré som sa bez zaváhania vrhla! 😊

Všetky jedlá, ktoré si priemerný Európan vybaví ako raňajkové, činili zhruba tak 3% celého výberu jedál. Ostatné sme už nemohli jesť ani na obed a večeru, nie to ešte na raňajky. Všetci si ale spokojne mľaskali (a to myslím doslova). Museli sme sa zmieriť s čisto sladkými raňajkami (veľmi rada! 😊).

Potom sme sa vybrali na izbu vyzdvihnúť si veci a plánovali sme vyraziť do prístavu, kde by sme nasadli na náš trajekt. Cestou sme sa chceli porozhliadať po meste, ktoré malo niesť mnoho európskych prvkov (niet sa čomu diviť, veď to bola britská kolónia). Ale na izbe sme zistili, že check out máme až o 12:00 (celí sú tu všetci posunutí na neskoršie oproti Európe). A v televízii práve začal dobrý film. A Janko ešte nebol úplne zbalený. A boli sme fakt leniví…

Takže sme dopozerali film a tesne pred dvanástou sme sa pobrali. Prešli sme sa centrom, našli krásny budhistický chrám, dali si kokos, resp.kokosovú vodu, ktorú tu kúpite na každom kroku a pokračovali smer prístav. Do terminálu sme prišli akurát včas. Pomaly sme sa nalodili do totálne vymrazenej rýchlolode. Čakali nás tri mrazivé hodiny na mori. Ešteže som všade so sebou ťahala tú šatku. Zachránila ma nie len v prípadoch, keď som si chcela zahaliť ramená, ale aj v prípadoch, keď som mrzla v tejto takmer rovníkovej krajine.

Sedíme si sedíme, loďka sa rozbieha, v televízii púšťajú vtipný Bollywoodsky film. Síce nerozumiem ani slovo, ale bavím sa dosť dobre. Janko sa na nejakom turistickom webe dočítal, že vraj mnohým turistom býva na týchto rýchloloďkách zle od žalúdka. Prvé dve tretiny cesty nechápem prečo. V poslednej tretine tomu začínam rozumieť. Predsa len tri hodiny nepravidelného natriasania, nadskakovania na tvrdých vlnách, zima a hluk z motora, ktorý mi vyrýval dieru do mozgu, si vyberú svoju daň. Po asi troch hodinkách sa môj žalúdok upokojuje na brehu najväčšieho ostrova zo súostrovia Langkawi.

Šok č.22: Texi, motorbike, tours… Všetko a hneď!

Ako prvá nás ovalila horúčava v kombinácii s totálnou vlhkosťou. Presunuli sme sa síce na sever, ale oproti predchádzajúcim lokalitám sa tu výrazne oteplilo. Vychádzame z terminálu a už sa na nás vrhajú desiatky taxikárov, prenajímateľov motoriek a áut, predajcov výletov… Všetkým opakujeme iba “No, thank you”.

Rozhodujeme sa, či sa do hotela prejdeme pešo, alebo si vezmeme taxík. Nakoniec sme si vybrali pešibus. Síce tušíme, že nám to bude trvať asi aj pol hodinku, ale aspoň uvidíme, ako to na tom našom ostrove vyzerá.

Kráčame, nesieme si svoje batohy, potíme sa, rozhliadame sa. Nech pozeráme ako pozeráme, zdá sa nám to mesto nejaké mŕtve. Nikde nikto. Všetko zatvorené, zadebnené. Trochu nás to znepokojuje, ale po chvíli si vzájomne opäť pripomíname, že je Ramadán. Tým pádom sú všetci niekde zalezení. Všetky obchody, reštaurácie, podniky sú nepotrebné, a teda zatvorené. V polke cesty trochu ľutujem, že sme si nezobrali ten taxík.

Pot sa zo mňa leje, asi aj trochu smrdím. Prichádzame k hotelu. Vyzerá dosť luxusne. A ja som cela spotená a v teplákoch. Poslíčkovia nám otvárajú vchodové dvere. Tak teraz sa naozaj hanbím.

vytah

Na recepcii nás obsluhujú nádherne upravené moslimky s pestrofarebnými hidžábmi na hlave. Kým čakáme na odbavenie, opäť moje telo pokryla mikrovrstva ľadu zo zamrazeného potu. Rýchlo nás vybavia a ideme na izbu. Zisťujeme, že nás hotel je čisto islámsky. Dokonca to má aj v slogane. Izba je pekná, s čiastočným výhľadom na more. Predpokladám, že kompletný vyhlaď na more dostavajú iba moslimovia 😊.

Rozhliadam sa po izbe. Nachádzam koberček na modlenie. Korán. A na strope šípku smerujúcu k Mekke. Musím sa priznať, že mám z týchto vecí zmiešané pocity. Niežeby som na to mala nejaký faktický dôvod. Skôr ide o to, že je to neznáma kultúra a človek má asi prirodzenú tendenciu na neznáme veci pozerať rezervovane a s istou dávkou paranoje.

Janko sa rozhodne osviežiť v hotelovom bazéne. Pre istotu zisťujem, ako je to s prístupom k bazénu. Hotel má dva bazény: jeden zmiešaný pre mužov a ženy, ten druhý iba pre ženy. V zmiešanom by som sa asi mohla kúpať, ale iba v nejakom predpísanom oblečení (rozhodne nie v plavkách). Síce si nie som istá, ale už sa mi to nechce riešiť a je pre mňa pohodlnejšie ostať na izbe a osviežiť sa iba sprchou.

Keďže sme hladní, po osviežení nasleduje hľadanie večere. Vlastne sa konečne znova tešíme na jedlo. Presunuli sme sa na sever, tj. až na hranice s Thajskom, a tým sa pozmenila kultúra a s ňou aj reštaurácie. Nie ich forma – stále sú to iba pozbíjane vlnité plechy s plastovými stoličkami. Zmenilo sa jedlo: thajské reštaurácie ponúkajúce morské plody na thajský spôsob. Sadli sme si teda do reštaurácie, ktorá na nás urobila najdecentnejší dojem (dokonca mala aj obrusy na stoloch). Vypýtali sme si jedálny lístok (ako všade, keďže v tejto krajine nie je zvykom ho dávať hosťom v reštaurácii). Listujeme a rozhodujeme sa. Ja som sa takmer hneď rozhodla pre krevety na kari a Janko si vyberá sépiu na omáčke z čierneho korenia. Štandardne si k jedlu dávame ešte ovocný džús (ktorý je tu dosť lacný a robia ho z čerstvého ovocia) a čakáme na jedlo.

Po nie veľmi dlhej chvíľke čakania dostávam svoje krevety. Janko na svoju porciu musí ešte čakať – to nie je nič nevídané, že dostávame v reštauráciách jedlo po jednom. Takže mám na stole svoje krevetky, na ktorých ma trochu prekvapuje ich spôsob podávania. Samozrejme sa podávajú na plastových tanieroch vydávajúcich sa za skutočne porcelánové, ale to ma už necháva chladnou 😊. Som trochu zmätená z toho, že krevety nie sú lúpané, pretože som sa tomu samozrejme chcela vyhnúť. Tak sa s nimi budem musieť trochu pohrajkať. Nevadí, aspoň to jedlo do seba nenahádžem. Po chvíli dostáva Janko svoju sépiu a vrháme sa na ňu. Obaja sa uisťujeme v tom, čo sme už tušili: sépia nám nechutí 😊.

Jedlo bolo iné, ako sme čakali. Thajské kari, na ktoré sme zvyknutí, býva redšie, s kokosovým mliekom. Toto naše kari bolo malajzijské – ťažké, husté a mastné a extrémne pikantné. O čo sme sa nemuseli strachovať bola čerstvosť surovín: pred reštauráciami boli akváriá so “surovinami” 😊.

IMG_1117

Zažili sme krásny prvý večer na Langkawi, s príjemným jedlom, trochu pochybnou obsluhou v reštaurácii. Už si na to začíname zvykať, pretože je to tak zatiaľ v celej Malajzii. Jednoducho keď je človek v reštaurácii v Malajzii, nemôže očakávať, že ho bude čašník obskakovať, ale keď niečo chce, musí si hosť zakričať.

Potom sme sa už vybrali spinkať na hotel, keďže na druhý deň sme opäť mali naplánovaných kopec aktivít. Navyše sme boli dosť unavení z presunu a z celého dňa. Tešila som sa, ako sa poriadne vyspím. Na ráno si ani nedáme budík!

Šok č.23: Slnko je už vysoko, takže všetci von z postelí!

Možno by bolo príhodné nás zaradiť na časovú osu – toto je 7.deň našej svadobnej cesty a do konca nám ostávajú ešte plné 3 dni dovolenky na ostrove Langkawi. Tých 7 dní, ktoré máme za sebou boli krásne a obohacujúce, ale tiež dosť náročné. Navyše mám pocit, že ešte stále si telo zvyká na časový posun. Keď sme sa konečne dostali na Langkawi, bolo to ako dostať sa do oázy pokoja. Preto som sa dosť tešia na to, že dnes nemusíme skoro vstávať. Ako sa ale hovorí: človek mieni, pán Boh mení. Alebo Alah mení? 😊

Prebudila som sa relatívne skoro na nejaké zvuky (áno, v mojom prípade to nie je veľmi prekvapivé, keďže som na ne dosť háklivá). Chvíľku mi trvalo zistiť, čo to kvílenie vlastne je. Započúvala som sa a usúdila, že máme za susedku nejakú opernú speváčku, ktorá sa pripravuje na vystúpenie. Hmm. Nie najpríjemnejší spôsob, ako začať deň. Bola extrémne otravná. Tak som sa trochu uhundraná pripravila na raňajky. Keď sme vyšli na chodbu zistili sme, že to nie je naša susedka, ktorá nás svojím kvílivým spevom zobudila, ale zrejme nejaká lokálna super hviezda, ktorú nám púšťali z reproduktorov na chodbách a dokonca aj v reštaurácii. Pomyslela som si, že je to akási forma nútenej spolupatričnosti s moslimskou časťou osadenstva hotela počas Ramadánu. Keď my musíme byť hore, tak buďte aj vy. A vy aspoň môžete jesť a piť.

Tak sme sa opäť naraňajkovali a pobrali sa na výlet. Taxíkom sme sa zviezli do prístavu, kde sme si požičali skúter. Ja som na skútri ešte nikdy nešla a veľmi som sa na to tešila. Mala som aj trošičku strach, keďže Janko už skúter dlho nešoféroval. Tu na ostrove na skútri chodil úúplne každý. Napriek tomu ale premávka nebola hustá. Navyše ostrov bol ako stvorený na objavovanie na motorke – relatívne malý a s dobrou infraštruktúrou.

Náš prvý celý deň na ostrove sme mali v pláne navštíviť jednu z najväčších atrakcií celého ostrova – lanovku a vysutý most. Naskočili sme teda na požičaný motocykel, nasadili helmy a vyrazili. Ale predtým sme ešte museli ísť natankovať.

Šok č.24: Benzín = voda.

Než sa vydávame na cestu, mierime na benzínovú pumpu. Pozeráme na stojan a neveríme vlastným očiam. Liter benzínu stojí asi 1,40 ringgita, čo je v prepočte asi 10 Kč / 40 centov. V prvom momente nás to až rozosmeje. Samozrejme keď sa nad tým človek zamyslí, tak to dáva perfektný zmysel. Už vyššie som spomínala spoločnosť Petronas, ktorá v Malajzii ťaží a spracováva ropu. Z toho vyplývajú zákonite dve veci – vyššia životná úroveň obyvateľstva v porovnaní so zbytkom krajín v regióne juhovýchodnej Ázie a nízke ceny benzínu v krajine. Práve to je ďalší z dôvodov, prečo sa nám tak vyplatilo motorkovať sa ostrovom.

Keď som si to neskôr prepočítavala, tak naozaj liter benzínu stál rovnako, ako liter vody kúpenej v plastovej fľaši v obchode.

motorka

Ešte sme sa rýchlo odfotili a vydali sa na cestu. Motorkovali sme sa najprv po väčšej ceste, niečo ako naša cesta prvej triedy, neskôr sme prešli na lokálne cesty. Celkovo nám cesta do cieľa trvala takmer hodinku. Aj tu majú veľmi kvalitné cesty, široké a nové. Janko šoféroval opatrne a ja som sa spokojne viezla. Dokonca nám ani nerobilo problém, že jazdíme na ľavej strane. Po týždni v Malajzii sme si na to aj celkom zvykli. Samozrejme to bolo trochu mätúce pri odbočovaní (je jedno či vľavo alebo vpravo). V týchto prípadoch som Jankovi stále pripomínala „držíme sa v ľavooo“ 😊. Zo začiatku som bola trochu viac v strehu. Keďže bol Janko excelentný skútrista, dovolila som si na chvíľu prestať sledovať premávku na ceste a začala som si užívať krajinu, ktorú sme míňali. Keď tu zrazu počujem od Janka: “O-ou”. Pozriem sa, čo sa deje a pred nami vidím kruhový objazd. Kruháče vo všeobecnosti robia mnohým motoristom problém. A teraz si predstavte kruháč, kde je všetko zradlovo! Krúži sa opačným smerom, vychádza sa opačným smerom…

Pomaly sa krajina začala meniť na les a džungľu. Zamyslela som sa, či na tomto ostrove žijú opice. Zatiaľ sme na ostrove žiadne nevideli a všetci vždy hovoria o opiciach v juhovýchodnej Ázii. Tak som sa Janka opýtala, čo si myslí, či tam nejaké opice uvidíme. A on mi na to odpovedá: “Aha, pozri na krajnicu”. Pozrela som sa a tam si sedí opica. Opica na kraji cesty. A ďalšia. A ďalšia. Sú milé. Nie veľmi veľké. Len si tam tak posedávajú, celé huňaté a roztomilé. Jednotlivé opice sa menia na celé tlupy opíc. Tak to už prestáva byť roztomilé a začína byť strašidelné. Našťastie sme územím opíc celkom rýchlo prešli a dostali sme sa do cieľa.

Našou prvou destináciou bola prechádzka pralesom, kde sme mali nájsť vodopád a 4 jazierka. Odparkovali sme svojho dvojkolesového tátoša, helmy sme nechali na motorke a vybrali sme sa na prechádzku pralesom. Hneď na začiatku parku sa nachádzali dve chalúpky, kde predávali vstupenky do parku, rôzne sladkosti a suveníry. Rozhodli sme sa, že sa osviežime nanukom.

Šok č.25: Pozor na zlodejov!

Vyjdeme pred chalúpku, otvoríme si nanuky a pustíme sa do nich. V tomto horúcom a vlhkom prostredí vodový nanuk skvele padne. A zrazu sa z lesa vynorí veľká opica a smeruje k nám. Tuším, čo sa asi bude diať, ale vopred nepanikárim. Ešte sa môžem mýliť. Za prvou opicou sa zjavila druhá, menšia. A ďalšia a ďalšia. A desiatky ďalších. Tak teraz už začínam trochu panikáriť. V okolí nie je nikto iba my a desiatky opíc. Najväčšia opica, ktorá sa zjavila ako prvá (evidentne vedúci alfasamec) sa naťahuje za Jankovým nanukom. Janko sa uhýba. Opica nahnevane skáče za nanukom. Janko sa stále uhýba. Opica vyskočí a natiahne sa tak, že chytí nanuk, ale Jankovi sa podarí nanuk získať spať pod kontrolu. Vyzývam Janka, nech sa vzdá svojho nanuku. Jednak tá opica vyzerala celkom nebezpečne (mala množstvo ostrých zubov), jednak už ten nanuk pochytala. Janko sa bráni. Nakoniec sa mi podarí ho presvedčiť, že nebude konzumovať vec, ktorú pochytalo zvieratko. Ja sa svojho nanuku vzdávam dobrovoľne v prospech obrovskej skupiny opíc. Janko sa mi vysmieva, že sas takto vzdávam bez boja.

Ideme ďalej. Ako prvá vec, na ktorú sa chceme pozrieť, je obrovský vodopád. Kráčame pralesom, míňame opice. Modlím sa, nech si nás nevšímajú. Kráčame, kráčame, potíme sa a dusíme vo vlastnej šťave. Prichádzame k miestu, kde by sa mal nachádzať spomínaný legendárny obrovský vodopád. Ostávame s otvorenými ústami. Pred nami sa totiž nachádza veľmi veľmi vysoká, fakt obrovská skala, ktorá je ale takmer suchá a ledva po nej steká malinký pramienok vody (viď foto). Zasmejeme sa. Ideme ďalej.

Hore na vrchu tejto skaly by sa mali nachádzať nejaké jazerá, v ktorých sa dá kúpať. Som zvedavá. Vzhľadom na obrovské vodopády nemám prehnané očakávania.

V teple a vlhku, ktoré na ostrove panuje, nám dáva celkom zabrať vyšplhať sa na vrch skaly. A to aj napriek tomu, že kráčame vydláždeným chodníkom. Tu a tam si musím dať pauzu, dokonca si sadnúť. Keď sa vytrmácame hore, vidíme tri mláky. Aha, tak to sú tie jazerá. OK. Nachádzame tam dve skupiny turistov. Jedna skupinka troch chlapcov sa kĺže z jazierka do jazierka – niečo ako prírodný minitobogán. Druhá skupinka sedí opodiaľ v tieni a máča si nohy v jednej z kaluží. Tento nápad sa mi celkom páči a chcem ich nápad okopírovať. Pánbožko má asi celkom striktný názor na autorské práva, pretože akonáhle sa pokúšam nájsť si krásne miesto v tieni, presne tak, ako oni, moja noha sa šmýka na vlhkom kameni porastenom machom a ja padám. V ruke, na ktorú padám, držím okuliare a moja prvá myšlienka je: “hlavne nesmiem rozbiť okuliare!!!!”. Preto ruku skladám do nepochopiteľného uhla a s cieľom zachovať okuliare si poriadne narážam zápästie a rozbíjam koleno. Skvelé.

Keď sa mi podarí pozviechať sa, idem si sadnúť do tieňa, ale mimo kameňov, do montovaného odpočívadla. Darmo, som mestské dieťa. Janko si to asi ani nevšimol, pretože sa pridal k blázniacim sa chlapcom na tobogáne. Au.

Keď sa Janko vybláznil a dievča z mesta sa dalo ako tak do poriadku, vybrali sme sa k ďalšiemu stanovenému check-pointu. Je ním lanovka, ktorá nás vynesie na vrch krásnej hory. Vraciame sa teda k motorke a hurá ďalej.

Musíme sa pár sto metrov vrátiť k miestu, kde začína lanovka. Tam opäť odparkujeme skúter a ideme. Je super, že si kľudne môžeme nechať helmy na motorke a nemusíme sa báť, že nám ich niekto ukradne. Stoja tu stovky skútrov a všetky majú na sebe helmy. Veľmi sa tu nekradne. A už prichádzame na miesto, kde si kúpime vstupenky…

Šok č.26: Evidentne sme tu mimo sezóny

Viete ako na rôznych turisticky známych miestach musia kvôli obrovskému množstvu návštevníkov robiť také tie zábrany, vďaka ktorým ľudia v rade tvoria hada? Všade tu boli tie zábrany porozkladané, čo potvrdzuje, že v sezóne tu majú ohromné množstvá turistov. Akurát teraz v nich neboli žiadni ľudia. Pri okienku na vstupenky nebol vôbec nikto. Sezóna tu začína až v našej zime, niekedy v novembri a trvá asi do marca. Teraz v júny sa tu nachádzalo pár turistov, ale žiadne zástupy, čo bolo super pre nás.

Lanovka to bola megalomanská. Mala nás vyviesť z nadmorskej výšky 0 – sme totiž logicky na úrovni hladiny mora, až do výšky 660 metrov nad morom. Šikovne sme kúpili vstupenky a ponáhľali sa ku samotným kabínam. V rade sme opäť nečakali, a tak sme nastúpili hneď do ďalšej, ktorá prišla a už sme sa aj viezli. Mali sme ešte dvoch spolucestujúcich, mladých aziatov, ktorí sa celý čas v lanovke fotili 😊.

Zo začiatku bola lanovka v pohode. Stúpanie bolo iba mierne a my sme sa začínali kochať výhľadom na more. Zrazu sme ale došli ku skale a naša lanovka začala veľmi veľmi prudko stúpať, takmer v pravom uhle na zem. Hore to bolo sranda, ale už teraz som myslela na to, aké to bude ísť dole…

Behom pár minút sme došli do medzistanice, kde sme museli prestúpiť na druhú lanovku. V medzistanici sme sa poriadne pofotili a išli sme ďalej. Opäť sme prudko stúpali hore. Keď sme dorazili do cieľovej stanice, pohľad nám vyrazil dych! Na jednej strane výhľad na more, na druhej strane hustá kopcovitá džungľa. Neuveriteľné.

IMG_1154

 

IMG_1167

Keď sme už boli dostatočne pokochaní pohľadmi na rozmanitú malajzíjskú prírodu, pobrali sme sa smerom dole. Najprv jednou lanovkou, následne tou druhou. Klesanie bolo ešte horšie ako som predpokladala. Bolo tak prudké, že som mala pocit, že letíme voľným pádom priamo na stromy džungle. Samozrejme nič také sa nedialo. Ale bola som už celkom šťastná, keď sa moje nohy dotkli pevnej zeme. 😊

Na jeden deň sme nazbierali už dostatočné množstvo zážitkov, a tak sme sadli na motorku a vybrali sa domov. Nebolo ešte veľa hodín, tak sme sa zastavili na pláži, ktorú sme mali tak či tak cestou. Stihli sme sa ešte vykúpať a trochu porelaxovať na pláži. Ako som spomínala, v Malajzii sa stmieva celkom skoro, takže okolo pol šiestej sme sa už radšej vybrali domov, aby sme necestovali na našom smiešnom skútriku po tme. Vrátili sme sa unavení, ale hladní. A začali sme riešiť náš tradičný večerný problém, ktorý sa každým dňom stráveným v Malajzii stupňoval: Kam sa pôjdeme najesť? Už sa nám nechcelo zasa obchádzať reštauráciu po reštaurácii, kým nájdeme nejakú, kde nás obslúžia. Nechcelo sa nám čakať hodiny na jedlo, kým sa najeme. A pravdu povediac už sme ani nemali chuť na to ťažké vyprážané, tukom nasýtené, pikantné sójové kari jedlo. Tak sme sa zahrali na amerických turistov a zamierili sme priamo do KFC, ktoré bolo ešte k tomu veľmi vhodne priamo naproti nášmu hotelu. Aby sme sa necítili ako najtrápnejší turisti na svete, tak sme si kúpili malajzíjské špeciality – ja som si dala nejaký zatočený wrap samozrejme s ryžou a Janko si dal kura s nejakým malajzijským korením. A hranolky. A vôbec sa za to nehanbím. 😊

Napapkaní sme sa už vybrali spať na hotel, kde ešte stále prebiehali ramadánske hody po západe slnka – keďže bol náš hotel islámsky, každý deň po západe slnka organizovali obrovskú hostinu. Schádzali sa na ňu ľudia z celého okolia a každý deň bola reštaurácia úplne plná. Tiež sme si chceli kúpiť vstupenku, no bolo nám povedané “muslims only” (iba pre moslimov). Na ďalšie ráno sa po klasických raňajkách vyberieme naším mopedíkom na pláž. Čaká nás deň plný nič nerobenia a vyvaľovania. Konečne!!! Rýchlo sa obliekame do plaviek a vyrážame.

Šok č.28: Kde je slnko?

Cesta na pláž na motoráčiku nám trvá asi 20 minút. Užívam si cestu a snažím sa nepremýšľať nad helmou, ktorá mi vôbec nesedí na hlave. Je mi asi  o tri čísla väčšia, ale v požičovni mali všetky menšie už požičané. Smola. Budem iba dúfať, že si neotestujem jej účinnosť v praxi. Cesta je ok. Bavím sa na tom, že polovicu cesty sledujeme smer PANTAI KOK. No kto by sa na tom nesmial. 😊😊😊😊😊😊😊😊

Prichádzame do mestečka Pantai Cenang, ktoré je evidetne omnoho turistickejšie ako to naše hlavné mesto Kuah. Odparkujeme motorku na tom istom mieste ako včera a náhlime sa do plážového baru, ktorý sme včera objavili. Nie len preto, že tam mali skvelé jedlo na skutočných porcelánových tanieroch a skvelú hudbu a skutočné drevené stoly a stoličky. Ale hlavne preto, že sme do mesta dorazili akurát včas pred začiatkom búrky. Neostávalo nám teda nič iné. Objednali sme si pivko a jedlo, relaxovali pod dáždnikom a sledovali blesky nad morom. Našťastie búrka netrvala dlho a za hodinku už bolo slniečko vysoko.

Pláž, na ktorej sa nachádzame, sme už navštívili aj včera. Boli sme si ju vlastne len tak obzrieť, či sa nám bude páčiť a či na nej budeme chcieť stráviť jeden celý deň. Nezabudli sme sa opýtať miestneho prenajímateľa lehátiek, či na tej pláži býva veľmi veľa ľudí a musíme si prísť lehátka obsadiť o siedmej ráno, ako správni turisti. Chlapec nás ubezpečil, že tu chodí strašne veľa ľudí. Tak sme sa aj báli, či si vôbec nájdeme voľné lehátko. Po príchode sme sa ale museli celkom smiať, pretože na pláži nebol takmer nikto. Ani po skončení búrky. Bolo to úžasné 😊.

Okrem totálneho ničnerobenia a čítania a šantenia vo vode, ktorá mala minimálne 35 stupňov a bola asi pol kilometra iba po kolená, sme si vyskúšali aj vodné skútre. Janko na nich ešte nikdy nebol. Ja som si ich skúsila, keď sme boli s kamarátmi v Chorvátsku. Tam sme na nich išli maximálne 60, a to sme už boli celí bez seba, ako rýchlo ideme. Tieto skútre na Langkawi sa mi už od pohľadu zdali akési väčšie. Keď Janko pridal plyn, tak mi došlo, že asi budú aj výkonnejšie. Mašina išla aj cez 100!!! Janko si našu spanilú jazdu strašne užíval. Ja som sa väčšinu času zubami nechtami držala Janka, aby som neodletela do neznáma a nespadla som do vody tvrdej ako asfalt. Čo mám povedať, až tak som si to neužívala. Už som stará.

Tesne pred odchodom sme sa ešte vybrali prejsť po pláži. Slnko už bolo nízko nad horizontom a pred nami sa črtala dlhokánska pláž. Prechádzali sme sa smerom od mesta a v diaľke sme videli koniec pláže. Niečo také som ešte v živote nevidela a bolo to nádherné. Pred nami sa nachádzal cíp ostrova. Po ľavej ruke sme mali more, po pravej pláž. Pláž zabáčala do prava, a tak keď sme došli na koniec, všade bolo more. Je to veľmi ťažko popísateľné. Nad morom sa odrážalo unavené podvečerné slniečko. Všade pokoj, nikde nikto.

IMG_1192

Keď sme sa nabažili pozitívnej a mierumilovnej energie, vybrali sme sa domov. Opäť sme nechceli cestovať po tme.

Šok č.29: Kde je moje jedlo???

V našom mestečku Kuah sme si dali ešte tradičný večerný “tanec” zvaný v ktorej reštaurácii nás niekto obslúži a najeme sa. V tej, ktorú sme si nakoniec vybrali a dokonca nás aj prišli obslúžiť, sa ale veľmi nepochlapili. Síce od nás zobrali objednávku, ale na jedlo sme čakali cez hodinu. Všetci okolo, ktorí prišli dávno po nás, už najedení odchádzali. No čo, evidentne tu turista európskeho typu nie je úplne priorita dňa.

Oooo, sladký spánok.  Posledná noc na Langkawi.

A ráno nás čakajú posledné raňajky. Potom sa už musíme zbaliť, pretože sa musíme vysťahovať. Keďže z Langkawi odlietame až večer, máme pred sebou ešte celý deň na ostrove. Objednali sme si poldenný výlet lodičkou po ostrovoch. Našu batožinu sme si odložili do úschovne v hoteli a vyrazili sme.

Keďže sme boli super hoteli, aj služby boli super. Náš výlet na lodičke sa začínal v starom prístave, ale pre nás prišlo auto až do hotela, kde sme dostali aj balíček s jedlom na cestu. Nasadli sme do auta a už sme sa aj viezli do prístavu.

Organizácia tohto výletu je veľmi vtipná. Po tom, ako nás chlapec vyzdvihol v hoteli nám povedal, že ideme vyzdvihnúť ešte nejaký pár v inom hoteli. Keď sme tam prišli, nikto tam nebol. A chlapec sa ani veľmi nesnažil daných účastníkov vypátrať. Tak nasadol späť do auta a pokračovali sme bez nich. Po príchode do prístavu nás chlapec usadil v čakárni s tým, že nás zavolá. Janko súrne potreboval na záchod, tak si odskočil. Tak som tam sama čakala a dúfala, že to Janko stihne. Zrazu z čakárne vidím, ako tam chlapec berie nejakú skupinku a ide k loďke. Janka nikde. Panika. Našťastie Janko prišiel a vybrali sme sa za chlapcom. Inak by nás tam bez pochyby nechal.

Na loďke sme boli my a skupina približne desiatich štrnásťročných Číňaniek. Boli sme medzi nimi ako takí dvaja exoti 😊. Pomaly sme sa vymotali z prístavu a potom chlapec dupol na plyn a my sme si museli držať čiapky, aby nám ich vietor neodfúkol. Loďka bola otvorená a chlapec s ňou išiel tak rýchlo, že sme mali čo robiť, aby sme vôbec dokázali mať otvorené oči. Loďka tvrdo narážala na tuhé vlny mora, ktoré bolo ďaleko od brehu husté ako betón.

Dorazili sme na prvý ostrov. Chceli sme si so sebou zobrať sendviče a na pláži si na nich pochutnať. Chlapec nám ale naznačil, že to nebude najlepší nápad. Tak sme ich nechali na loďke a vyrazili sme na ostrov, kde sme dostali rozchod na 45 minút.

Nachádzali sme sa na nádhernom ostrove s úžasnou plážou. Ostrov vyzeral viac menej opustene. Jediné, čo kazilo tento dojem opustenosti bol fakt, že nás tam zároveň vysadili dve loďky turistov, čo činilo asi 20 ľudí. To nie je také strašné. Napriek tomu sme sa chceli na pláži zložiť trochu opodiaľ, aby sme nesedeli na jednej kope s ostatnými ľuďmi. Spätne hodnotím, že ostatní ľudia asi vedeli čo robia, ale my nie… 😊

Šok č.30: Pozor na zlodejov! 2

Zložili sme si veci a ihneď sme sa vybrali do mora. Vtipné bolo, že more bolo strašne plytké a akokoľvek ďaleko od brehu sme išli, voda nám bola stále iba po kolená. Už už sme si začínali užívať krásny pohľad na okolité ostrovčeky. Keď som sa obrátila, aby som skontrolovala veci a videla som, ako sa opica šikovne prehrabuje v našom rupsaku. Miestne opice sú skutočne zručné: musela si rupsak otvoriť, rozviazať uzlík a uvoľniť poistku. Všetko to bez problémov zvládla behom niekoľkých sekúnd. Rozbehla som sa, aby som ju odohnala, ale opica nemala ani v päte utekať. Naopak, ešte sa snažila rýchlo rýchlo niečo ukradnúť. Aj som sa bála, že ma v sebaobrane pri krádeži napadne. Ale nakoniec na moje šťastie zutekala. Tak sme si pekne krásne zbalili naše caripaky a s dlhým nosom ich odniesli ku ostatným ľuďom na pláži. Následne sme si už mohli voľne užívať krásny ostrov. Akurát sme si museli dávať pozor pod nohy, lebo pláž bola plná malinkých priesvitných krabov, ktoré mali od pol centimetra až po cca.5 centimetrov. A nemala som žiadnu chuť skúsiť, aké to je šliapnuť na jedného.

Keď nám uplynul čas, vrátili sme sa na lodičku a vyrazili sme na ďalší ostrov. Opäť sme si museli držať čiapky. Tentokrát nás chlapec zobral ku ostrovu, kde sa zdržiavajú orly. Teda viac, než sa tam len tak voľne zdržiavajú ich tam miestny lákajú na kusy mäsa a rýb. Vec sa má tak, že miestni majú z orlov obrovskú atrakciu, pretože pre región juho-východnej Ázie to nie je úplne najtypickejší vták. Pre nás to nebolo nič extra vzhľadom na to, že ešte aj na KVPčku v Košiciach sme boli obklopení malými krkavcami. Malými, ale krkavcami.

Posledný ostrov, ktorý sme navštívili bol ostrov, kde bolo sladké jazero. Tomu by som chcela venovať špeciálnu pozornosť v mojom diele.

Už keď sme sa v hoteli informovali o tomto výlete, pán predávajúci nám veľmi zdôrazňoval, že keď pôjdeme na tento výlet, uvidíme sladké jazero. Dokonca sa opýtal: “Jazero! Viete čo je jazero?”. Sladkovodné jazero je pre miestnych veľká vec. Jediné, čo tu majú, je more. A to je slané. Jaj a ešte majú hnusné rieky, kam vypúšťajú všetok sajrajt sveta. Takže aj keby z tých vzniklo nejaké jazero, to by nikto nechcel vidieť, nebodaj sa v ňom vykúpať. No a uprostred tohto ostrova majú krásne, naozaj nádherné a čisté sladkovodné jazero. Keď sme vystupovali z loďky, chlapec nám ponúkol, aby sme si zobrali plávacie vesty z loďky, aby sme si ich nemuseli za draho prenajímať pri jazere. Len sme na neho nechápavo pozerali. Až sme prišli k jazeru a pochopili…

Šok č.31: Aziati nevedia plávať

Viete, ako u nás každé malé dieťa vezme ocko alebo mamka na kúpalisko/k jazeru/priehrade a tam ho naučí plávať? Aziati evidentne nemajú takéto spomienky.

Po príchode k jazeru sme chvíľu pozorovali, čo sa deje v jazere. Videli sme desiatky ľudí, ktorí na sebe mali plávacie vesty, nekoordinovane sa metajúc ako nejaké vtipné degenerované zvieratká. 😊 Keď sme si s radosťou skočili do vody – samozrejme bez plávacej vesty, priťahovali sme veľké množstvo pohľadov. Niektorí ľudia sa nám dokonca prihovárali a dávali nám komplimenty, akí sme skvelí plavci. Potom sme sa nad tým zamysleli a zrazu to dávalo prefektný zmysel. Ako som povedala, aziati majú iba more. A to je slané, takže nadnáša. A väčšinu času v mori človek trávi vo vode, kde dosiahne na dno. A šantí sa. Nepláva. Zatiaľ čo v jazere chýba soľ, takže nenadnáša. A je hlboké. A človek musí plávať. A tu vzniká problém, lebo v mori nikdy reálne plávať nemusel. 😊

Návšteva sladkovodného jazera bola pre nás dokolane načasovaná. Keďže sme už z výletu išli priamo na letisko, potrebovali sme sa niekde osprchovať od soli. Lenže na plážach sprchy samozrejme nie sú. Maximum, čo sa nám podarilo v predchádzajúce dni zariadiť bolo, že nám miestny chlapec požičal hadicu a my sme sa ostriekali čistou vodou. Takže možnosť okúpať sa v sladkej vode znamenala úžasnú a kvalitnú sprchu.

Nejaký čas sme strávili na brehu, pozorovaním okolitých ľudí. A robením si srandy z toho, akí sú vtipní 😊. Odpozorovali sme, že jediní aziati, ktorí vedeli plávať, boli Japonci. Celkovo Japonca človek veľmi jednoducho spozná. Oproti ostatným aziatom sú veľmi kultivovaní, pri jedení nemľaskajú a negrgajú, nehádžu jedlo na zem a podobne. Nie sú hluční. A vedia plávať. 😊

Ani sme sa nenazdali a už sme sa vracali spať do prístavu. Bola asi jedna hodina. Chlapec nás znova zobral autom do hotela, kde sme si vyzdvihli naše rupsaky a zobrali si taxík na pláž. Mali sme čas zhruba do piatej, keďže lietadlo nám letelo niečo po siedmej. Kúpať sme sa už nechceli, aby sme neboli celí od soli. Boli sme ale dostatočne hladní, a tak sme sa usadili do nášho obľúbeného baríku na pláži, kde chutne varili.

jedlo

Potom sme si len sadli na lehátka, objednali si posledné pivo na pláži a užívali si krásne more. Trochu sme si aj pospali. Keď nadišiel čas, zobrali sme svoje batohy, našli taxík a vybrali sa na letisko.

Šok č.32: Slovensko? Odtiaľ je predsa Hamšík!

Keďže tu vie po anglicky úplne každý, taxikár sa s nami začal hneď rozprávať. Pýtal sa nás, kde sme cestovali, či už odchádzame, alebo ešte pokračujeme a odkiaľ sme. Keď sme povedali, že sme zo Slovenska, zavalil nás neuveriteľným množstvom faktov o Slovensku. Presne vedel, kde sa nachádza, aké je hlavné mesto a tak podobne. Ostali sme totálne ohromení. Na otázku, ako sa dozvedel toľko vecí o Slovensku nám odpovedal, že má veľkú záľubu vo futbale. Sleduje všetky turnaje a veľké svetové kluby. Samozrejme poznal Hamšíka, ktorý hrá za Neapol. No a keď ho nejaký futbalista zaujme, zistí si nejaké veci o krajine, odkiaľ pochádza. To bola tá najmilšia rozlúčka s ostrovom, akú sme mohli dostať.

Rozlúčili sme sa na letisku a vybrali sme sa vyzdvihnúť si naše boarding pass-y. Rovno sme prešli kontrolou a chceli sme si dať ešte kávu v bezcolnej zóne. Zistili sme ale, že tam vôbec nič nie je, iba stoličky a plno ľudí. My sme ale do odletu mali ešte hodinu a pol, tak sme ukecali ochranku, aby nás ešte pustili späť 😊. Dali sme si ešte kávu, strávili čas. Potom už ale prišiel čas nastúpiť do lietadla a vydať sa smer Langkawi (Malajzia) → Kuala Lumpur (Malajzia) → Doha (Qatar) → Budapešť (Maďarsko) → Košice (Slovensko)  → Praha (ČR).

Prestupy v Kuala Lumpur a Dohe sme mali strašne dlhé. Čakali sme tam celé hodiny, spať sa tam veľmi nedalo, všade bolo samozrejme mínus 5 stupňov, lebo veď klimatizovať treba. Prvý let nám odlietal z Langkawi o 19:30 miestneho času, čo bolo 13:30 na Slovensku. Do Budapešti sme doleteli na druhý deň okolo obeda miestneho, tj.slovenského času. Čakala nás cesta priamo domov, cca.dve hodinky. Domov sme došli okolo tretej. Už v tomto momente sme mali za sebou viac ako 24 hodín cestovania. Môj mozog už mal večer a ja som sa cítila ako v paralelnom svete.

Najedli sme sa mamkinho obeda, rozdali sme darčeky, trochu sa porozprávali. Zbalili veci zo svadby a ostatné cetky a o pol ôsmej si ma už Janko vyzdvihoval, aby sme mohli ísť na autovlak do Prahy, kde sme dorazili ráno o siedmej. Deň a pol na ceste. V hlave pomotaný čas. Ale prvýkrát spolu ako manželia v Prahe. 😊

Ak by som mala na záver zhrnúť naše dojmy z cesty, asi by som povedala, že to nebola také pokojná a mierumilovná dovolenka plná relaxu, akú sme po svadbe očakávali. Možno načasovanie nebolo ideálne a mali sme sa do tak inej krajiny vybrať niekedy, keď sme neboli totálne unavení zo svadby a práce. Ďalej by som povedala, že sme obaja omnoho viac citlivejší na kultúrne šoky, ako som si myslela, že budeme. Zistili sme, že sme viac ľudia európskeho typu, ako ázijský výletníci. Možno sme si iba zvolili nesprávnu destináciu na náš prvý výlet na iný kontinent. Nevedno.

Vrátili sme sa obohatení o množstvo skúseností a zistení nie len o krajine, ale aj o sebe. A to rozhodne stálo za to.

Zo ❤

ZK

Advertisements

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out / Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out / Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out / Change )

Google+ photo

You are commenting using your Google+ account. Log Out / Change )

Connecting to %s