Malajzia – svadobná cesta (2.časť)

Cestovateľský zápisník
15.-26.6.2016

2.časť – Cameron Highlands

Sedíme si v relatívne príjemnom autobuse, smer Cameron Highlands. Keďže sme dobehli ako poslední, dostávame “najlukratívnejšie” miesta v prvom rade. Po dvoch dňoch v KL sa ani nepozastavím nad nefunkčnosťou môjho bezpečnostného pásu. Iba dúfam, že autobus nebude prudšie brzdiť, inak skončím na prednom skle. Pohodlne sa usadíme. Skonštatujeme, že sme sa zbytočne trepali cez pol mesta, keďže vďaka neexistujúcemu obchvatu prechádzame krížom cez mesto. Náš spolucestujúci sediaci za nami si nahlas púšťa nejakú supermodernú indickú POP music. Ja začínam písať cestovateľský denníček, Janko upadá do slastného autobusového spánku.

Šok č.11: Lokálna realita v horách

Po asi hodine a pol schádzame z diaľnice a dostávame sa na cestu vedúcu do hôr. Zo začiatku je to sranda, ale po čase nám už serpentíny nedovoľujú venovať sa činnostiam ako čítanie a písanie. A tak sledujeme krajinu okolo seba a snažíme sa nemyslieť na to, že naše žalúdky robia saltá. Cesta, ktorou stúpame z nulovej nadmorskej výšky do výšky 1500 m.n.m. je taká úzka, že dve autá sa na nej vyhýbajú s presnosťou na milimetre. Autobus teda do zákruty takticky zatrúbi a dá tým eventuálnym naproti idúcim autám na známosť, že je tam a majú dávať pozor. Vďaka tomu je cesta trochu hlučná. Tut-tut. Ale o to zábavnejšia. Tut-tut. Sledujeme stánky, ktoré sa tu a tam objavujú popri ceste. Miestni predávajú niečo zavarené vo fľaškách, prútené košíky, a tak podobne. Pozorujeme veľmi autentické chatrče pozbíjané z kusov vlnitého plechu. Potulné psy. Ľudí postávajúcich na krajnici. Toto už nie je ten luxusný život v KL.

Keď konečne prichádzame do našej dediny menom Tanah Rata, mám obsah svojho žalúdka už na mále. Vystúpime z autobusu a konečne sa môžeme z hlboka nadýchnuť príjemného vzduchu európskeho typu. Vlhkosť príjemná, teplota rovnako. Vyzdvihneme si svoje batohy, trochu sa rozhliadneme a rozhodneme sa ísť ubytovať. Po pol hodinke zisťujeme, že sme sa vybrali nesprávnym smerom. Takže otočka a druhý pokus.

Prichádzame do apartmánu, kde nás víta veľmi milá pani. Bývať budeme vo veľkom byte spolu s ďalšími návštevníkmi. Pani nám všetko vysvetlí, poukazuje a ideme sa vybaliť. Najviac nás ohúri výhľad z okna – pozeráme sa priamo na džungľu.

IMG_1280

Po chvíľke oddychu sa vyberáme do ulíc tohto horského mestečka. Prechádzame okolo prvej kaviarničky, do ktorej rovno aj vchádzame. Ocitáme sa v nádhernej – ba až rajskej záhradke. Nábytok je celý z kameňa, všade je množstvo kvetov, vonných tyčiniek a ešte ďalších kvetov. Po ceste sme trochu zmohnutí, takže si objednávame kávu a mlsky – brownie a scone. Scone je miestna špecialistka, ktorú Malajzíjčania zdedili po Britoch. Je to niečo podobné ako náš pagáčik, ale sladké. Podáva sa s kúskom masla, jahodovým džemom a trochou šľahačky. Celkovo jahody sú obrovskou miestnou atrakciou pre turistov – predovšetkým pre tých ázijských. Pre Európanov to nie je také lákavé, keďže jahôd majú doma neúrekom.

Obe sladkosti boli úžasné. Odchádzame a ďalej sa len tak sa prechádzame, obzeráme si budovy, rozhliadame sa po džungli, ktorá leží všade naokolo.

Šok č.12: Hory patria Indom

Našli sme miestny hinduistický chrám, ktorý je ešte vo výstavbe. Vyzerá to tu trochu strašidelne, takže hneď odchádzame. Zvečernieva sa a sme úplne vyhladnutí, preto sa vyberáme do indickej reštaurácie, na ktorú sme dostali tip. Trochu sa obavám toho, že bude veľmi turistická. Na moje veľké (príjemné) prekvapenie má táto reštaurácia ďaleko od turistickej. Sedela tam jedna lokálna indická rodinka a párik bielych turistov. Mimochodom – v tomto období sme boli v Malajzii jedni z mála európskych turistov. Prevažovali turisti z Ázie. Ked sme niekde videli Európana, až si vždy tak pošepkali “aha-aha” 😊.

Zatiaľ čo KL bola výrazne moslimská, v tomto mestečku pozorujeme prevahu Indov. V meste je veľa indických reštaurácii a obchodíkov. Na prvý pohlaď vidno, že ich je tu väčšina. Zároveň, keď sme zisťovali, kam sa na druhý deň vyberieme, v okolí sme našli niekoľko hinduistických a budhistických chrámov, zatiaľ čo v meste bola iba jedna mini mešita, z ktorej sme ani nezačuli modlitby.

Tak si sedíme v reštaurácii, čakáme na objednané jedlo, medzitým sa rozprávame. Atmosféra je veľmi romantická, a to napriek plastovým stoličkám a veľmi základnému vybaveniu reštaurácie. Prišli sme v čase, kedy ešte na jedlo nikto nečakal, preto ho dostávame takmer ihneď. S chuťou sa púšťame do svojho jahňacieho, ktoré vyzerá a chutí úžasne. Kým dojeme, samozrejme sa rozprší. A my sme si zabudli dáždnik na izbe. Neostáva nám nič iné, ako si jeden cestou kúpiť, inak budeme premoknutí na nitku. Našťastie neprší typický malajzijský dážď, ale iba bežný stredoeurópsky lejak.

Doplňujúce info: taniere na fotke sa iba zdajú byť porcelánové. V skutočnosti sú to plastové napodobneniny, ktoré používali v každučkej reštaurácii, v ktorej sme zatiaľ boli. 😊

Šok č.13: Sme skutočne v Malajzii? Mne je zima…

Na druhý deň sme museli skoro vstávať, pretože už 8:45 nás mal vyzdvihnúť Land Rover a zobrať na poldenný výlet. Budík mi zazvonil niečo po siedmej. Vonku je ešte samozrejme tma ako vo vreci. Čo ma ale prekvapilo, bola teplota v byte a vonku. Obliekam sa na raňajky, pijem čajík a neveriacky sa pozerám na mobil. V Tanah Rata mi hlási 16 stupňov. 16 stupňov! Ešte raz sa uistím, či dobre vidím. Ale moje rozklepané telo potvrdzuje, že to tak naozaj bude. Papkáme si toastík s ovocím a čajíkom. Poriadne sa naobliekam a vyrážame na našu zážitkovú jazdu. Pred budovou nášho apartmánu nás naozaj naberie Land Rover s kapacitou 9 ľudí. Len nám zabudli povedať, že je z roku 1970 😊. Nasadáme do zadnej časti, kde sa pozdĺžne nachádzajú dve lavice a už aj frčíme – smer čajovníkové plantáže. Cesta bola zaujímavá: jednak nás čakalo strmé stúpanie do výšky cez 2 000 m.n.m. No a to nepôjde inak ako po serpentínach. Ako som už predtým spomínala, cesty sú veľmi úzke a protiidúce autá majú čo robiť, aby sa v zákrutách vzájomne vyhli. V zadnej časti nášho auta sedí sedem turistov, z čoho 5 je európskych, evidentne príliš veľkých na toto auto. Aby som si nenabila hlavu, musím sedieť značne zhrbená. Navyše sa auto celú dobu strašne natriasa. Šťastný Janko sedí na prednom sedadle. Tíško mu závidím a držím sa ako kliešť.

Naša prvá zastávka je na ceste pri čajovníkových plantážach. S výhľadom na plantáž si vypočujeme niečo o tom, ako sa čaj zbiera (zabudnite na indické panie, ktoré zbierajú čaj ručne. Čaj sa dnes už všade zbiera pomocou strojov), ako sa spracováva, alebo kedy boli stromy zasadené (sú tam od založenia plantáží, tj. majú asi 80 rokov!!).

Znovu nastupujeme do nášho luxusného vozidla a pokračujeme ďalej. Vyvezie nás na vrch najvyššej hory v okolí – má niečo málo nad 2 000 m.n.m. Prekvapuje ma množstvo turistov na vrchole, ktorých tu isto pozvážali zo široka-ďaleka. Chceme sa dostať na vyhliadkovú vežu, ale je tam zápcha. Tak čakáme. Dostaneme sa hore, ale plnka. Idem rovno dole. Čakám, kým pôjdeme ďalej. Sprievodca nás opäť nakladá do dodávky a pokračujeme. Vystupujeme na ceste, kde nie sú ďalšie autá. Aké milé prekvapenie!

Vstupujeme do machového lesa, ktorý pripomína džungľu. Je nám ale vysvetlené, že džungľa je nižšie položená a je omnoho hustejšia. Žije tam preto veľa zvieratiek. Machový les existuje iba vo špecifickej nadmorskej výške a nežijú tam žiadne zvieratká, pretože je pre ne veľmi riedky. Najzaujímavejším špecifikom tohto lesa je, že je všade mach. Dokonca aj na zemi, a to do hĺbky niekoľkých metrov. To znamená, že celá zem je hubovitá a človek má zvláštny pocit, že sa prepadáva. Prechádzame sa lesom po rôznych cestičkách asi 45 minút. Sprievodca nám ukazuje legendárnu mäsožravú rastlinu a vysvetľuje nám, ako loví svoje obete. Rastlinka produkuje sladkú tekutinu, na ktorú naláka hmyz a vlastne ho opije, aby spadol do kyseliny, ktorá ho strávi. Urobíme si fotky a odchádzame.

Presúvame sa na samotné plantáže. Vystupujeme pri továrničke, kde sa čaj spracováva a balí. Keďže je nedeľa, nikto nepracuje. Asi za 5 minút si ju prejdeme a už sa rozhliadame, kam sa ďalej poberieme. Veľa možností nemáme, a tak naberáme smer komerčný obchod s čajom a komerčná čajovňa.

Šok č.14: Všade samí turisti

Prichádzame do čajovne, ktorá je obrovská a preplnená tak, že praská vo švíkoch. Pri pulte je dlhočizný rad ľudí objednávajúcich si nápoje a jedlo. Zázemie je plné konzumujúcich turistov. Ďalší si už veľmi nemajú kam sadať. Objednávame si čajík a nejaké sladkosti, všetko dostávame na plastovej tácke a odchádzame si nájsť miesto na sedenie. Cítim sa ako v malajzíjskom McDonalde. Motám sa motám, ale nič nevidím. Všetko je obsadené. Horko ťažko sa mi podarí nájsť dve voľné miesta, ale musím si ešte zohnať jednu stoličku a upratať stolík. Naokolo je veľký hluk, ľudia sa prekrikujú a fotia. Moje romantické predstavy o šálke čaju na plantáži boli úplne vysmiate konzumom. Trochu sklamaní sa vraciame k nášmu Land Roveru a ideme domov.

Naše hlavné poznatky z tohto výletu:

  • Cameron highlands sú celkom plné turistov (a to sme tu mimo sezónu).
  • Vďaka tomu tu miestni stavajú megalomanské stavby, za ktoré by sa nemusela hanbiť ani Petržalka (všetko hotely)

Poprosíme sprievodcu, aby nás vyložil pri slávnom Smokehouse. Je to známy hotel v staroanglickom štýle. Európsky raj v ázijskej krajine. Než ho navštívime, ideme pešo k dvom chrámom – jeden hinduistický a druhý budhistický. Ten hinduistický je typicky pestrofarebný, plný postavičiek a bôžikov, ktorých nepoznám.

IMG_1021

Poobzeráme sa a pokračujeme k druhému, ktorý sa nachádza obďaleč na kopci. Prechádzame dedinkou. Čudujeme sa nad stavom niektorých domov, ktorý vôbec nekorešponduje s drahým autom, ktoré stojí pred rozpadnutou chatrčou.

Po jemnom stúpaní sa dostávame ku chrámu, z ktorého sa už na väčšiu diaľku šíri pokoj a príjemná energia. Je to miestny budhistický chrám spojený s niečím ako kláštor pre mníchov.

IMG_1026

Porozhliadali sme sa, posedeli a pomaličky hľadali cestu domov. Janko sa chcel napojiť na turistickú cestu. Došli sme k jej začiatku a nastala kríza. Cestička bola celkom strmá a zarastená. Nechcela som ňou ísť, ale Janko chcel. Vyškriabali sme sa po nej pár metrov, ale cesta neprestávala byť strmá a klzká. Preto sme sa nakoniec rozhodli obrátiť a zísť dole. Čo čert nechcel, pošmykla sa mi noha a spadla som. Šmýkala som sa priamo dole červeno-zeminovým kopcom, čo znamenalo, že môj zadok bol celý červený ako tehla. Hmmm. Vraciame sa asfaltkou. To je rozhodne lepšia voľba. Mimochodom legíny som od tej červenej zeme nedokázala v rukách vyprať. Až doma v pračke.

Prichádzame do vychyteného Smokehouse – na prvý pohlaď ďalší z pozostatkov britských kolonizátorov. Majú vychýrené scones (tie sladké pagáčiky, ktoré som spomínala). Dávame si teda miestny čaj, scone a sendvič s hranolkami, všetko za britské ceny. Ale nevadí, okolie je úžasné, mám pocit, že som sa ocitla v rajskej záhrade. Prinesú nám jedlo a púšťame sa do toho. Dostávam chvíľku splínu, pretože mám pocit, akoby som bola u babky v Moldave na dvore: v záhradke sú kvety, ktoré babka pestovala, obďaleč je hojdačka a jahodový džem, ktorý dostávame k sladkému pagáčiku, je na vlas rovnaký tomu, ktorý robí babka. To nemôže byť náhoda! 😊

Najedení sa vyberáme sa domov. Najradšej by sme si niekam ľahli a dali si poobedný chill. To ale veľmi neprichádza do úvahy, a tak sa púšťame inou turistickou trasou domov. Cestička je vyložená zámkovou dlažbou, takže sa po nej kráča pohodlne. Obzeráme si džungľu, meter a pol vysoké paprade, palmy a celú tú hustú flóru okolo nás. Z času na čas ma pochytí strach. Vtedy sa pozriem na druhú stranu (po mojej pravici) a vidím, že ideme popri civilizácii, takže som pokojná. Žiaľ za celú cestu nestretávame žiadne zvieratko. Žiaľ pre Janka, našťastie pre mňa. 😊

Míňame mini vodopád s mostíkom, cez ktorý by ma naozaj nikto neprinútil prejsť. Sme trochu smutní zo stavu, v akom sa nachádza rieka. Je plná odpadkov a špiny. Prichádzame do našej dedinky, opäť úplne uťahaní. Na trhu si kupujeme mango a tešíme sa domov na večeru, ktorú nám má pripraviť pani domáca.

Šok č.15: Každé kura má kosti

Doma sa rýchlo prezliekame a už si aj sadáme za stôl plný chutne vyzerajúceho jedla. Naše pani domáce sú malajzíjske Číňanky, takže aj jedlo je viac čínske. Všetko je rozložené v niekoľkých miskách. V jednej sú malé trojuholníkové chrumkavé buchnáty, plnené rybacou pastou a zeleninou. V druhej je studený šalát z baklažánu. V tretej nejaká neznáma miestna zelenina, pripravená na panvičke. Pripomína nám cuketu alebo kaleráb. V tej štvrtej bolo kuriatko. Už predtým v reštaurácii som si všimla, že kuriatko, nech už je v akomkoľvek jedle, stále je vo veľkých kusoch a s kosťou. Asi sa im nechce babrať s vykosťovaním. Na večeri si skvelo pochutnávame. Pridal sa k nám ešte mladý pár z Belgicka. Po večeri si príjemne unavení líhame do postele. Za oknami počuť bubnujúci mega dážď. Ihneď zaspávame.

IMG_1051

Keď sa ráno prebúdzame, ešte stále prší. Z dnešnej túry na vrch najbližšieho kopca asi nič nebude. Ja by som to aj prežila, ale Janko je sklamaný. Vstávame na raňajky, ktoré nám vždy pripraví naša pani domáca a vždy sú výborné. Vychutnáme si ich spolu s čajíkom a smerujeme späť do postele. Vonku totiž stále hrozne silno prší a je hmla. Zároveň sa mi zdá, že sa nám ešte stále nepodarilo dospať náš časový posun. Čítam si v posteli knižku a vôbec sa nebránim spánku, ktorý ma pomaly ale isto premáha.

Budíme sa na obed. Vonku už prestalo pršať, dokonca sa tam spoza mráčikov trocha usmieva slniečko. Hlad nás vyháňa z postele. A tak vyrážame smer mesto.

Šok č.16: V pondelok je všetko zatvorené

Nemáme úplne jasno plánoch. Isté je, že sa chceme ísť pozrieť na druhé čajovníkové plantáže, o ktorých nám hovorila pani domáca – mali by byť menej komerčné. A v podvečer chceme ísť na trhy v meste.

Nakoniec sme sa rozhodli, že sa stavíme na kávičku a sladkosť do kaviarne, ktorú máme cestou (tá istá, v ktorej sme už raz boli). Prekvapuje nás, že je zatvorená. Uvedomujeme si, že je pondelok. V Malajzii majú také pondelkové pravidlo, podľa ktorého je mnoho miest zatvorených. Vedeli sme, že sa to týka atrakcií a múzeí a podobne. Ale že sa tým bude riadiť aj kaviareň, to sme netušili. Pokračujeme do centra a sadáme si hneď do prvej reštaurácie, ktorú sme zbadali už v prvý deň pri príchode. Nakoniec si dávame nudle a ananásový džús. Musím podčiarknuť, že miestne čerstvé ovocné šťavy sú absolútnou lahôdkou a dávame si ich ku každému jedlu.

Pokračujeme ďalej. Namiesto prechádzky popri hlavnej ceste do spomínaných čajovníkových plantáží si berieme taxi. Stojí nás 15 ringgitov (asi 90 Kč/3,50 EUR), ale ušetrí nám hodinu času.

Prichádzame na plantáže, kde od nás chcú vstupné 2 ringgity, čo je v prepočte asi 12 Kč/50 centov. Zaplatíme a vchádzame. Kam? Na samotné plantáže, po ktorých sa môžeme pokojne prechádzať. Kdekoľvek chceme. Na rozdiel od tých komerčných, kde sme boli predchádzajúci deň, kde nás nahnali ako zver do jednej čajovne a obchodíku.

IMG_1293

V celom obrovskom areály vidíme okrem nás ešte jednu indickú rodinku. Sem tam sa mihne nejaký človiečik. Máme tam totálne súkromie a bez stresu sa môžeme kochať úžasným výhľadom. Zišli sme z cestičky a prechádzame sa pomedzi čajovníky až na hrebeň vrchu. Akurát zisťujeme, že je tam kopa komárov a sme celí dohryzení. Takže sa vraciame späť na vyasfaltovanú cestu. Atmosféru a pokoj, ktorý sa tu šíri, hltáme plnými dúškami. Keď sme sa nabažili prechádzky, plus sa dvihol vietor a vyzerá to, že sa každú chvíľu rozprší, vyberáme sa do kaviarničky.

Pamätáte si na preplnenú, hlučnú kaviareň na prvých komerčných plantážach? Toto bol jej presný opak. Moja romantická predstava o pohári čaju a nejakej sladkosti v súkromí s výhľadom na plantáže sa stala skutočnosťou. Okrem nás dvoch boli v kaviarničke asi dve menšie skupinky ázijských turistov a jeden turista západného typu. Užívali sme si ticho a úžasný výhľad v kombinácii s lokálnym čajíkom a scone s jahodovým džemom a šľahačkou. Potom sme sa už vybrali späť do Tanah Rata, kde sme mali v hľadáčiku večerné trhy s jedlom.

IMG_1071

Stopli sme si staršiu pani Indku na totálne starej rachotine (ako sme na konci zistili, bola to stará Suzuki Vitara 😊). Je vtipné, ako má v Malajzii aj najsmiešnejšie staré auto automatickú prevodovku. Čo sa týka motorizmu, máme viacero poznatkov:

  • prevažná väčšina áut v Malajzii je značky Protón, čo je lokálny automobil vyrábaný priamo v Malajzii
  • pravidlo znie: čím väčší tuning na Protóne, tým lepšie
  • väčšina modelov nám známych značiek áut, ktoré nájdeme v uliciach Malajzie, sa u nás vôbec nepredáva
  • ako som spomenula predtým, aj v tom najstaršom šrote bude automatická prevodovka
  • naopak v autobuse bude manuálna prevodovka. Pretože to tak dáva zmysel (z nejakého dôvodu)

Šok č.17: Ryža je všade

Vystupujeme na trhoch v Tanah Rata. Nie sú obrovské, ale ukrývajú dostatočné množstvo druhov jedla, ktoré chceme ochutnať. Väčšinou predávajú ryžu s nejakým mäsom, nudle, závitky, všelijaké jednohubky z ryže, a tak podobne. Malajzíjčania majú veľmi radi sladké, takže každé jedlo je trochu nasladlé. Prejavuje sa to tiež v tom, že na trhoch (a všade inde) predávajú strašne veľa sladkostí. Ich sladkosti väčšinou spočívajú v rozvarenej ryži s cukrom, medom, prípadne nejakým ovocím. Môže mať rôzne pestrofarebné farby a kadejaké tvary, ale chuť je väčšinou dosť podobná.

Obzeráme stánky a jedlo, ktoré predávajú. Dajú sa tam kúpiť najprapodivnejšie veci, ako napríklad kukuričný nápoj. Vyzerá ako mangový džús – je to hustá žltá tekutina (ako žlté mlieko). Nedá nám a ochutnávame. Nie je to vyslovene hnusné, ale ani úžasné. To pol deci, čo nám dala slečna ochutnať, mi bohate stačilo.

V jednotlivých stánočkoch si kupujeme drobné jedlo. Keď sa nám zdá, že už ho máme dostatok, ideme si sadnúť ku stolíkom, okolo ktorých je neuveriteľný neporiadok a špina a začíname ochutnávať. Najprv ochutnávame palacinku plnenú zmesou zeleniny a kuracieho masa. Mňam. Pokračujeme ďalej. Máme tam lepkavú ryžu s korením zabalenú v banánovom liste. Ďalej máme lepkavú ryžu na sladko – je zelenej farby vo forme guličiek. Ďalej lepkavú ryžu s karamelizovaným cukrom, tiež v banánovom liste (na obrázku nižšie). Na záver si dávame palacinku pečenú v banánovom liste. Áno, banánové listy tu majú tiež celkom v obľube 😊.

Na záver si dávame ešte dva slížiky mäsa v omáčke z arašidov a máme dosť. Najedli sme sa výdatne a konečne za očakávané nízke ceny. Počas jedenia sme stretli nášho sprievodcu z predchádzajúceho dňa, Francisa. Dozvedáme sa od neho, že trh, na ktorom sa práve nachádzame, nie je celoročný. Otvára sa iba počas obdobia Ramadánu (ktoré momentálne prebieha). Ľudia tam podvečer nakúpia a jedlo si odnesú domov, kde ho po západe slnka zjedia.

Po dojedení ešte chvíľku pozorujeme okolie. Všímame si veľké množstvo moslimských žien pohybujúcich sa na trhu a premýšľame, kde boli cely deň, kdeže na uliciach sme videli prevažne mužov. Všímame si ich oblečenie. Všetky majú pestrofarebne šatky na hlavách. Sú vzorne upravené, majú krásny make-up a štýlové oblečenie. Dajú si na svojom zjave záležať.

Pomaly sa začína stmievať, takže sa vyberáme domov. Na druhý deň skoro ráno vyrážame na Pinang, takže sa chceme ešte zbaliť a poriadne vyspať. Pinang, alebo Penang je ostrov na západnom pobreží Malajzie. S pevninou je spojený pravidelnou linkou trajektu, ale aj mostom dlhým 7 kilometrov. Pinang je známy svojou vášňou pre jedlo. Zaujímavosťou je, že hlavné mesto tohto ostrova, Georgetown, bolo založené britskými kolonizátormi a pomenovali ho po kráľovi Georgovi.

Ráno opäť dostávame super skvelé domáce raňajky a vyrážame na bus. Prichádzame na miesto, odkiaľ by mal vyrážať a zisťujeme, že máme kúpený lístok na iný autobus, ktorý odchádza z iného miesta a až za hodinu. Odchádzame teda na stanicu. Na moje veľké prekvapenie tu chytáme zrejme jedinú funkčnú wifi v celom Cameron Highlands. Tým pádom nám ani nevadí dlhšie čakanie. Konečne si môžeme po dlhej dobe poslať pár mailov a byť chvíľku online.

Advertisements

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out / Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out / Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out / Change )

Google+ photo

You are commenting using your Google+ account. Log Out / Change )

Connecting to %s